Vetev_ukazka

***
Větev ztracená,nalezená
***
Cestovní a úřední zprávy o Slovácích v Rumunsku z let 1930–1949
***
Radek Ocelák, Jiří Tříska (eds.)
***
Rýmařov, 2019
***
ISBN 978-80-907333-1-2
***
Obsah
Předmluva ix
1 Anton Granatier a Ladislav Třešňák:
Slováci v Rumunsku (1930) 1
1.1 Úvod 2
1.2 Naďlak 3
1.3 Slováci v Rudohorí (župa Bihárska a Silaďská) 8
1.3.1 Všeobecné (kraj, ľud) 8
1.3.2 Kultúra 11
1.3.2.1 Školstvo 11
1.3.2.2 Cirkev 14
1.3.2.3 „Svet“ 17
1.3.3 Knižnice 18
1.4 Záver 21
1.5 Návrhy 22
1.5.1 Školstvo 22
1.5.1.1 Širší návrh 22
1.5.1.2 Užší návrh 26
1.5.2 Cirkev 27
1.5.3 Všeobecne kultúrne pole 28
1.5.4 Pole hospodárske 29
1.5.5 Pole sociálne 29
1.5.6 Všeobecné 29
v
2 Tomáš Kováč: Správa o Slovákoch v Rumunsku (1930) 31
2.1 Berzovia (Židovín) 33
2.2 Semlak (Semlac) 36
2.3 Pečika (Pecica) 39
2.4 Butín (Butin) 43
2.5 Vuková (Vucova) 47
2.6 Mokrá (Mocrea) 52
2.7 Téš (Teș) 56
2.8 Brestovác (Brestovaț) 59
2.9 Cipár (Țipar) 63
2.10 Pereg 68
2.11 Ottlaka (Grăniceri) 72
2.12 Šajtéň (Șeitin) 72
2.13 Varšánd (Vărșand) 72
2.14 Slovenskej odbočke Národnej Rady Československej v Bratislave
72
3 Anton Granatier a Ladislav Třešňák: Slováci v Rumunsku
(1935) 77
3.1 Úvod 78
3.2 Bukovina 79
3.2.1 Malá Poľana (Poiana Micului) 80
3.2.2 Pleš 82
3.2.3 Nový Solonec 83
3.2.4 Celkový dojem 84
3.3 Sedmohradské rudohorie 85
3.3.1 Bodonoš 86
3.3.2 Šáštelek 86
3.3.3 Gemelčička 87
3.3.4 Šarany 88
3.3.5 Zováň 89
3.3.6 Baromlak a Verzár 89
vi
3.3.7 Čerpatak a Fogaš 91
3.3.8 Nová Huta 91
3.3.9 Stará Huta 92
3.3.10 Bojovské 92
3.3.11 Židáreň 92
3.3.12 Bikáč 93
3.3.13 Bojana 95
3.3.14 Záver 96
4 František Štědronský: Zpráva o situaci Čechů a Slováků
v Rumunsku a o provedení přesídlovací akce (1949) 99
4.1 Rozvrstvení Čechů a Slováků v LRR 100
4.1.1 Slováci v Rudohoří 102
4.1.2 Procházka po Rudohoří 104
4.1.3 Arad 115
4.1.4 Nădlac 116
4.1.5 Banát 117
4.1.6 Podunají a Hunedoara 119
4.2 Zdravotní a hygienické poměry mezi Slováky v Rudohoří124
4.3 České a slovenské školství v Rumunsku 128
4.3.1 Obecné 128
4.3.2 Administrativní rozdělení 129
4.3.3 První inspektorát (Nădlac) 130
4.3.4 Druhý inspektorát (Bihor) 132
4.4 Přehled populačního vývoje 132
4.4.1 Češi 132
4.4.2 Slováci v Rudohoří 136
4.4.3 Kolik Čechů a Slováků 137
4.5 Důvody k přesídlení do Rumunska 138
4.6 Černá reemigrace 140
4.7 Přesídlovací akce 141
4.7.1 Soupisová akce 141
vii
4.7.2 Přehled transportů 143
4.7.3 Organizace přesídlování 147
4.7.4 Průběh přesídlování 148
4.7.5 Smíšená komise 151
4.7.6 Spokojenost reemigrantů a ilegální přechody do
LRR 152
4.8 Reemigranty zanechaný majetek 153
4.8.1 Obecné 153
4.8.2 Prodej dobytka 156
4.8.3 Celní prohlídky 156
4.8.4 Remitence 157
4.9 Politická spolupráce 158
4.10 Závěr 160
Ediční poznámka 169
Medailonky autorů 173
viii
Předmluva
Tento svazek je kritickým vydáním čtyř textů — někdejších cestovních
a úředních zpráv, které mají mnoho společného. Všechny vznikly
v druhé čtvrtině dvacátého století a poměrně důkladně se věnují dobové
situaci slovenských — v jednom případě i českých — menšinových
komunit v Rumunsku: situaci geografické, demografické, hospodářské,
školské, církevní i zdravotní. Nakolik víme, nebyly zprávy
(s jednou částečnou výjimkou) nikdy publikovány tiskem. Poté, co
posloužily dobovému úřednímu účelu, zůstaly zapomenuty v archivních
strojopisech, známy jen několika badatelům, kteří z nich (vedle
známější knihy R. Urbana z roku 1930) do značné míry vycházeli
ve svých pozdějších pojednáních. Vydáním těchto původních zpráv
jakožto studijního materiálu splácíme tématu krajanů v Rumunsku
mnohaletý dluh.
Tři z nich pocházejí z doby, kdy se Československo o největší části
této své krajanské „větve“ teprve dozvídalo a začínalo se do jejich situace
aktivně vkládat. Jsou namnoze vůbec nejranějším svědectvím,
které z daných lokalit v Rumunsku máme. Čtvrtá, již poválečná zpráva
pak odráží historické vyvrcholení vyvolaných aktivit: reemigrační akci
z let 1947–49, která přes dvacet tisíc těchto obyvatel přivedla „zpět“
do obnoveného československého státu.
Je tu zároveň diskontinuita ideologická. První tři zprávy jsou vedeny
duchem umírněného a idealistického slovenského národovectví.
Oproti tomu čtvrtá, česká, je v zásadě svědectvím posledního, tehdy
již komunistického předsedy přesídlovací komise o pragmatickém náboru
pracovních sil pro vylidněné české a moravské pohraničí.
Pouze částečný je také překryv jejich geografického záběru. Krajanské
osídlení se totiž rozprostíralo v různých oblastech především
západního pásu rumunského území a lišilo se co do svého původu,
hospodářských podmínek i co do známosti v „mateřském“ českosloix
venském státě. To koneckonců trvá i dnes. Přestože slovenské vesnice
v severozápadní, bihorsko-salajské oblasti Rumunska přispěly po
2. světové válce českým zemím ze všech těchto obyvatelských skupin
zdaleka největším počtem přesídlenců, dodnes je domácí veřejnosti
mnohem známější skupina českých vesnic na jihozápadě země, v Banátu.
Jakkoli tyto zprávy nelze v každém ohledu brát za kanonickou verzi
skutečnosti a jakkoli nedokonalé je jejich podání především v případě
starší historie daných komunit, ve svém úhrnu poskytují dosti hutný
obraz slovenské (a okrajově i české) přítomnosti v meziválečném a poválečném
Rumunsku. Jsou jednou z možných sond do někdejší středovýchodo-
jihoevropské etnické různosti — substrátu neklidného dvacátého
století.
Vzhledem k předpokládané vzájemné srozumitelnosti obou jazyků
žádnou ze zpráv nepřekládáme, nýbrž zachováváme všechny s nutnými
úpravami v původním znění (slovenština u předválečných zpráv,
čeština u poválečné Štědronského zprávy) a s edičními komentáři
v češtině, usilujíce tak o publikaci v nejlepším slova smyslu československou.
Geografický záběr
Anton Granatier a Ladislav Třešňák: Slováci v Rumunsku
(1930)
􀀀 Slováci v bihorsko-salajské oblasti (obce Șinteu, Huta Voivozi,
Valea Târnei, Valea Ungurului (Făgetu), Budoi, Suplacu de Barcău,
Borumlaca, Fegernic, Șerani, Magurici, Aleșd, Peștiș, Sacalasău
Nou aj.)
􀀀 Slováci v Nadlaku
x
Tomáš Kováč: Správa o Slovákoch v Rumunsku (1930)
􀀀 Slováci (a Češi) v aradské oblasti (obce Semlak, Pecica, Mocrea,
Țipar, Pereg)
􀀀 Slováci v Banátu (obce Berzovia, Butin, Vucova, Teș, Brestovaț)
Anton Granatier a Ladislav Třešňák: Slováci v Rumunsku
(1935)
􀀀 Slováci v bihorsko-salajské oblasti
􀀀 Slováci v Bukovině (obce Poiana Micului, Pleș, Solonețu Nou)
František Štědronský: Zpráva o situaci Čechů a Slováků
v Rumunsku a o provedení přesídlovací akce (1949)
􀀀 Slováci v bihorsko-salajské oblasti
􀀀 Slováci v Bukovině
􀀀 Slováci v oblasti Satu Mare (obce Halmeu, Huta Certeaza, Boinești,
Negrești, Tarna Mare)
􀀀 Slováci (a Češi) v aradské oblasti (obce Nădlac, Țipar, Mocrea,
Toplița, Pereg, Șeitin, Semlac, Pecica)
􀀀 Češi a Slováci v Banátu (obce Clopodia, Șumița, Orșova, Ogradena
Veche, Eibenthal, Bigăr, Berzasca, Liubcova, Gârnic, Ravensca,
Sf. Helena, Zlatița, Mercina, Reșița, Steierdorf-Anina,
Berzovia, Vermeș, Domanu, Brestovaț, Butin, Vucova, Jimbolia,
Lovrin, Periam, Lugoj, Scăiuș, Caransebeș aj.)
xi
1
Anton Granatier
a Ladislav Třešňák:
Slováci v Rumunsku (1930)
Správa o situácii Slovákov v Rumunsku,
a to v Naďlaku a v Sedmohradskom rudohorí
1.1 Úvod
O živote slovenskej menšiny v Rumunsku sa do nedávna vedelo čo
to len z Naďlaku, Tiparu a Mokrej, neskôr ešte z Bukovej a z Butína,
v ktorých obciach žijú Slováci viery evanjelickej. O Slovákoch katolíkoch,
roztrúsených po temene a úbočiach Sedmohradského rudohoria,
nevedel nikto nič. K týmto vyslala slovenská odbočka Národnej
rady československej1 v decembri 1927 rímskokatolíckeho kňaza Antona
Kompánka, vtedy tajomníka Spolku Svätého Vojtecha v Trnave,
ktorý o svojej ceste a dojmoch napísal obšírnu správu. Podrobnejší referát
o živote Slovákov v okolí Naďlaku a v stolici Temešskej máme od
Tomáša Kováča, učiteľa v Novom Klenovci, ktorého sme tam vyslali
v lete 1929.2 Konečne o situácii oboch skupín (evanjelickej i katolíckej)
vedeli sme zo správy pána učiteľa Urbana, ktorý tieto kraje
navštívil tiež v roku 1929.3
Slovenská odbočka Národnej rady československej sa už dávnejšie
snažila rozprúdiť aký-taký národný život medzi Slovákmi v Rumunsku.
Na jej návrh boli poslané knižnice do Naďlaku, Butína, Siplaku,
Maďarpotoku4, Huty, Šášteleku5 a Baromlaku6. Dali sme tam posielať
i Nový Svet a Pútnika Spolku sv. Vojtecha. Ale všetky tieto
1 Kulturně-politická organizace za 1. čs. republiky, orientovaná na zabepečování
společných národních zájmů Čechů a Slováků, s ústředím v Praze a odbočkami
v Brně, Opavě, Bratislavě a Užhorodu. (Viz heslo „Národní rada československá“,
internetová encyklopedie CoJeCo, přístupné z http://www:cojeco:cz.)
— Tato i všechny následující poznámky pod čarou jsou poznámkami editora,
původní text poznámky pod čarou neobsahuje.
2 Viz jedna z dalších zpráv v tomto svazku.
3 Viz kniha R. Urban:, Čechoslováci v Rumunsku, Bukurešť, 1930, nově vydáno
jako R. Urban, Češi a Slováci v Rumunsku, Vydavateľstvo Ivan Krasko, Nadlak,
2005. Pro podrobnější diskusi o vztahu Urbanova textu ke zde předkládanému
textu Granatiera a Třešňáka viz Intermezzo 1 knihy R. Ocelák: Reemigranti.
Minulost sedmihradských Slováků a jejich poválečný příchod z Rumunska do
ČSR. Rýmařov, 2018.
4 Gemelčička (Valea Ungurului, dnes Făgetu).
5 Nový Šastelek (Sacalasău Nou).
6 Boromlak (Borumlaca).
2
a iné pokusy nevyvolali žiadnej ozveny, nakoľko chybovalo tu stredisko
v samom Rumunsku, do ktorého by sa zbiehali nitky všetkých
podujatí na oživenie národného povedomia, ktorého u prevažnej väčšiny
nikdy nebolo. Z čistého zisku knižnej akcie Slovenského jubilejného
výboru vyhotovili sme pre Rumunsko päť kompletných knižníc,
no nemohli byť expedované, lebo chýbali správy o osude tých knižníc,
ktoré z nášho popudu expedovalo Ministerstvo školstva a Spolok sv.
Vojtecha.
Zahraničný ústav československý usporiada v lete 1930 výstavu o živote
čs. menšín mimo republiky. Národnej rade prirodzene záleží na
tom, aby na výstave boli vhodne zastúpené i slovenské menšiny. I bola
tu odôvodnená obava, že po Slovákoch v Maďarsku najslabšie budú
zastúpený Slováci v Rumunsku.
Všetky vyššie naznačené dôvody nútili podpísaného tajomníka Národnej
rady, aby sa oboznámil so situáciou Slovákov v Rumunsku
nie len z písaných správ, ale aj osobne. Vzhľadom na krátkosť času
a množstvo otázok, ktoré bolo treba na mieste preskúmať, pridelený
mu bol pán Ladislav Třešňák, ktorého hlavnou úlohou bolo fotografovať.
Cesta, o ktorej níže referujeme, trvala od 5. do 19. decembra 1929.
Vďaka láskavému odporúčaniu rumunského vyslanectva, ktoré nám
bolo sprostredkované našim ministerstvom zahraničia, nám rumunské
úrady všade vyšli v ústrety. Na druhej strane sme sa snažili, aby
týmto odporučením v nás kladená dôvera nikde nebola naštrbená.
Kde sa len naskytla príležitosť, prízvukovali sme úprimné priateľstvo
československo-rumunské a spoločné ciele oboch spriatelených štátov.
1.2 Naďlak
Cieľom našej návštevy Naďlaku bolo zjednať podmienky nejakej
ústrednej organizácie, ktorá by v budúcnosti viedla národný, rumunským
štátnym ideám zodpovedajúci, pohyb všetkých slovenských osád
v Rumunsku. Ďalším naším cieľom bolo zjednať s vydavateľmi Sloven-
3
ského týždenníka podrobnosti ohľadom finančnej podpory, ktorú sme
menovanému časopisu asi pred pol rokom zásadne prisľúbili.
Do Naďlaku sme došli 7. decembra 1929 večer. Naším hostiteľom
bol pán evanjelický farár Ivan Bujna. Na druhý deň, t. j. 8. decembra
hneď ráno, dostavili sa k nám niektorí poprední Naďlačania, menovite
staručký učiteľ Veselský, ktorý napriek svojmu vysokému veku je ešte
rezký. Žije i teraz z práce, ktorú vykonáva v jednej miestnej banke,
avšak neslovenskej. Po Veselskom prišiel Matej Radix, starosta miestneho
Sokola, dobrý predprevratový Slovák, ktorý i dnes horlí za čisté
slovenské národovectvo a preto ťažko sa vžíva do nových pomerov,
ktoré podľa neho nie sú prajné pre kultúrny a hmotný rozvoj Slovákov
v Rumunsku. Dozvedeli sme sa, že všetky spolky čakajú našu
návštevu v ich miestnostiach, aby sme ich členstvo obodrili a vypočuli
prípadné sťažnosti. Prirodzene, zúčastnili sme sa predovšetkým služieb
božích v evanjelickom chráme. Po službách božích navštívili sme
predsedu spolku pána učiteľa Kubicu, potom Mateja Radixa a rodinu
asi 90-ročného Jána Lacyho.
Popoludní asi o 3. hodine bolo ľudové zhromaždenie vo veľkej sieni
hotela „Slovaca“. Zhromaždenie zvolali spoločne všetky miestne
slovenské organizácie. Program schôdze bol nasledujúci:
1. Spevácky zbor Sokola: Dú sokolské šíky, dú.
2. Úvodná reč evanjelického farára Bujnu (Uvítanie tajomníka Granatiera,
ako zástupcu Slovenskej odbočky Národnej rady československej
v Bratislave. Vyhlasuje, že chcú byť dobrými občanmi štátu
rumunského, a i vernými synmi a dcérami národa slovenského).
3. Recitácia — Ondrej Ondrejovič: „Mor ho“ (S. Chalupka).
4. Reč tajomníka Granatiera.
5. Recitácia — Marka Dovalová: „O trpezlivosti“.
6. Prednáška učiteľa Kubicu: „O pokroku“.
7. Recitácia — Elka Radixová: „Materinská reč v cudzine“.
8. Recitácia — Marka Jamborová: „Na kráľovej holi“.
9. Spevácky zbor Sokola: „Tu v krásnej božskej prírode“.
10. Doslov pána farára Bujnu.
4
Priebeh schôdze bol povznášajúci. Odznené reči, nabádajúce k svornosti,
vytrvalosti a k občianskym povinnostiam voči rumunskému
štátu, zapôsobili. Poslucháčstvo častejšie prejavovalo živý súhlas. Ako
sme počuli pozdejšie, podobnej schôdze od prevratu v Naďlaku nebolo.
O konkrétnych výsledkoch prirodzene vopred hovoriť nemožno,
ale zdá sa, že zrno padlo do úrodnej zeme a vzklíčilo. O obsahu reči
delegáta Národnej rady, ktorý tu bol všeobecne považovaný za reprezentanta
Slovákov a Československej republiky, sa tu nezmieňujeme.
Miestne osobné i ideové rozpory boli mu známe, a preto sa jeho reč
niesla tónom, ktorý hľadel prekonať všetko toto a docieliť jednotnosti
aspoň vo všeobecných a hlavných zásadách kultúrneho postupu Slovákov
v Naďlaku, ktorí sú svojou početnosťou, majetnosťou a národnou
vyspelosťou predurčení k vodcovskej úlohe.
Po prednáške sa zišli pracovníci Slovenského týždenníka vo svojej
redakčnej miestnosti, ktorú im prepustil pán evanjelický farár Kmeť,
zdržujúci sa pre svoju chorobu vo Švajčiarsku. Kmeťovým zástupcom
v redakcii je pán Uroš Boor, ktorý pod pseudonymom Báta Slaninka
rediguje humoristickú časť časopisu. Členovia redakcie a administrácie
sú všetko mladší ľudia; pracujú okolo časopisu celkom zadarmo,
ba naopak, prinášajú i hmotné obete. Urobili na nás veľmi dobrý dojem.
Pevne veríme, že časopis sa udrží a rozšíri. Z predložených kníh
sme zistili, že časopis v decembri vyšiel v 500 výtlačkoch, z ktorých
asi 400 čísel ide predplatiteľom a 50 čísel do drobného odpredaju.
Mimo Rumunska sa posiela do Ameriky 30, do ČSR 46, do SHS7
11, do Maďarska 23, do Bulharska 1 číslo. V samom Naďlaku je 189
predplatiteľov, na ostatné osady slovenské pripadá 89 čísel. Najviac
exemplárov ide do Vukovej (22). Zo slovenských obcí v Maďarsku
Slovenský týždenník odoberajú: Komloš 7, Pitvaroš 2, Bánhegyes 6,
Čanádalberti 6, Čaba 1. Redakcia má desať spolupracovníkov. Dopisovatelia
sú ešte na Komloši a v Bánhegyesi. Časopis pomerne je dosť
lacný, a to preto, že inzertnú časť má tlačiareň, ktorá za prvých 300
kusov žiada 1 200 lei a za každých ďalších 100 čísiel 150 lei.
7 Tj. Království Srbů, Chorvatů a Slovinců (starší název království Jugoslávie).
5
Zástupcovia Národnej rady sa s administráciou dohodli, že na účet
Národnej rady bude do rôznych slovenských osád z každého čísla posielaných
130 kusov na administratívnych dôverníkov, ktorých mená
Národná rada uvedie pozdejšie. O týchto propagačných číslach sa
bude viesť presná evidencia, do ktorej povereník Národnej rady bude
mať právo kedykoľvek nahliadnuť. Toto uznesenie bude právoplatné
až vtedy, keď ho potvrdí predsedníctvo Národnej rady. Na znak toho,
že táto podpora časopisu je mienená vážne, deponovali sme v naďlackej
Ľudovej banke 20 000 lei. Vydavatelia Slovenského týždenníka
vyhlásili, že pri takejto podpore časopis zlacnie a môže byť i väčší
rozsahom. Už aj prisľúbili, že v budúcnosti časopis nebude napádať
alebo kritizovať činnosť Sokola, alebo iných spolkov, tak ako sa to
stalo s miestnym Sokolom. Vydavateľstvo časopisu mieni ešte vydať
niekoľko poučných ľudových brožúr. Dosiaľ vydalo Prírodopis a silozpyt
pre slovenské školy v Rumunsku v 1 000 exemplároch.
Program tohto dňa bol zakončený banketom na počesť delegátov
Národnej rady, ktorého sa zúčastnilo asi 80–90 ľudí. Medzi nimi všetci
miestni reprezentanti obce a štátnych úradov. Odznelo viacero slovenských
a rumunských prípitkov. Pri zdravici na kráľa hudba zahrala
hymny rumunskú a československú. To, čo sa nedalo povedať na verejnej
schôdzi, povedalo sa pri prikrytom stole a pri veselej nálade. Pred
banketom Sokoli predviedli niekoľko nacvičených pochodových čísel.
Po cvičení povedal tajomník Granatier pred šíkom krátku povzbudzujúcu
reč. Starosta Sokola prosil podporu od Čs. obce sokolskej,
menovite slovenské povely.
Na druhý deň v pondelok 9. decembra sme navštívili predsedníctvo
miestnej Ľudovej banky. Boli sme požiadaní o pomoc pri likvidovaní
pohľadávky tejto banky voči Ľudovej banke v Ružomberku. Účtovníkom
naďlackej banky je Maďar, takže knihy sa vedú v maďarskej reči.
Predsedníctvo banky to ospravedlňuje tým, že nemohli dostať slovenského
účtovníka a prosí nás, aby sme pomohli banke v hľadaní mladšej
slovenskej sily, aby až terajší účtovník utiahne sa do penzie, banka
mohla mať slovenského účtovníka. Potom tajomník Granatier nav-
6
štívil na obecnom úrade starostu obce a vedúceho notára. Obaja sú
rumunskej národnosti. Notár vie len rumunsky a maďarsky, zato starosta
celkom plynne rozpráva po slovensky. Treba vyzdvihnúť, že spolunažívanie
Slovákov s Rumunmi v Naďlaku je veľmi pekné. Starostu
sme počuli chváliť od viacerých Slovákov. Pri obede u pána Uroša Boora
zišli sa prívrženci takzvaného rumunofilského smeru, takže sme
mali možnosť získať si informácie tejto strany. Popoludní sme urobili
ešte niekoľko návštev u niektorých poprednejších roľníkov, ako
u Ondrejoviča st., u cirkevného inšpektora Garaya a Zelenáka. Večer
bola prednáška v ľudovom kruhu a po nej prednáška v ženskom
evanjelickom spolku. Na podporu chudobných slovenských rodín pred
Vianocami zložili sme v ženskom evanjelickom spolku 5 000 lei.
Otázku spoločného výboru pre riadenie slovenského kultúrneho pohybu
v Naďlaku, i mimo neho, sme opatrne nastoľovali pri každej
príležitosti. Stretli sme sa všade s porozumením. Čaká sa len návrat
evanjelického farára Kmeťa a na písomné inštrukcie z našej strany.
O konkrétnych formách a úlohách tohto výboru sme nejednali, už aj
preto nie, že máme vedomosť o podobných úmysloch zo strany nášho
vyslanectva v Bukurešti, respektíve pána učiteľa Urbana, ktorému
vyslanectvo umožnilo zbierať informácie takmer zo všetkých slovenských
a českých osád v Rumunsku. Pôda pre želateľný ústredný výbor
je teda pripravená.
Padlo tiež slovo o budúcej výstave zahraničných menšín. Keďže vyzvanie
došlo od konzulátu v Kluži, nemohli sme organizovanie účasti
Slovákov z Rumunska požadovať pre seba, dokiaľ nebude vymedzená
kompetencia zo strany Zahraničného ústavu, ktorý len nedávno rozhodol,
že výstava bude roku 1930.
/vynecháno/
2
Správa učiteľa Tomáša
Kováča z Nového Klenovca
o Slovákoch v Rumunsku
(1930)
[Poznámka editora: Následující zpráva postupuje po obcích a podává
vždy popis místních poměrů v podobě odpovědí na 22 otázek.
Otázky samy nejsou ve zprávě obsaženy, podle odpovědí lze však
předpokládat otázky v tomto smyslu:
1. Jaká jsou příjmení místních Slováků?
2. Jaké jsou početní stavy jednotlivých národností v obci?
3. Jak Slováci vycházejí s ostatními národnostmi v obci?
4. Zakládají Slováci rodinné svazky s ostatními národnostmi?
5. Docházelo v minulosti k odnárodňování místních Slováků? Dochází
v rámci rumunského státu nově k odnárodňování ve prospěch
Rumunů?
6. Uchovávají si Slováci slovenské zvyky?
7. Jaké je hospodářské postavení Slováků ve srovnání s jinými národnostmi?
8. Jak místní Slováci žijí s ohledem na podobu domu, rodinný život,
oblékání?
9. Jaké v obci existují kulturní a hospodářské spolky?
10. Jaký je početní vývoj slovenských obyvatel v obci?
11. Jaké jsou v obci školské poměry?
12. Vyučuje se v obci ve slovenštině? Učí se slovenské děti rumunské
řeči?
13. Mluví místní učitelé slovensky?
14. Používají děti ve škole slovenské učebnice?
15. Jaká mají místní Slováci v národním ohledu přání? Jakou mají
účast na správě obce?
16. Jak se rumunští úředníci staví ke Slovákům?
17. Jaké jsou v místě církevní poměry? Probíhá náboženský život
ve slovenštině?
18. Vzešla již z obce slovenská inteligence? Jsou v místě (potenciální)
studenti?
19. Má obec slovenskou knihovnu? Čtou místní obyvatelé ve slovenštině?
32
20. Kde v obci by bylo možno zřídit jubilejní1 knihovnu?
21. Na jakou adresu v obci lze posílat čtení pro mládež?
22. Vlastní někdo z místních Slováků rádiový přijímač?]
2.1 Berzovia (Židovín)
Obec národnostne miešaná nikdy nepôsobí dojmom bohatého Banátu
natoľko, ako čisto slovenská alebo nemecká. Je zvláštne, že Slováci
málokde vedeli so sebou strhnúť spolubývajúcich Rumunov, [aj
keď]2 ich číselný pomer nebol prevažný. Príčina väzí, snáď, v povahe
slovenskej. Je kompromisnejšia než rumunská, ktorej silnejší konzervativizmus
v národnom ohľade je neoceniteľný. Slováci, kdekoľvek bývajú
s Rumunmi spolu, sa obyčajne bez výnimky naučia rumunčinu.
Opačne to však nie je. Je to i tu v Židovíne tak. A terajšie povojnové
pomery sú v tomto ohľade horšie, ako kedykoľvek predtým boli. Pred
prevratom gniavila síce maďarská škola, ale aspoň mali učiteľa, ktorý
slovenčinu dobre znal. A v obecnej správe naši Slováci mali tiež svoje
slovo. Dnes sa to zmenilo v horšie. Priateľský štát rumunský ešte aj to
odopiera, čo im neprajný maďarský bol ponechal. Smutné to výhľady
do budúcnosti.
1. Dojčan, Maršalík, Holečko, Majtan, Merc, Líčka, Jelinek, Hrubý,
Hutera, Hraško, Havránek, Debnár, Fašang, Fúrik, Dinku, Koléva,
Borkovič, Tiličiak, Šimor, Pavlík, Kubiniš, Nosal.
2. Obec má 1 710 obyvateľov. Z tých je Slovákov 270, Rumunov 1 322,
Nemcov 90, Maďarov 27, Židov 1.
3. Spolunažívanie Slovákov s ostatnými národnosťami je dosť dobré,
pokojné. Škriepok a treníc niet.
1 Pravděpodobně odkaz na akce u příležitosti svatováclavského jubilea roku 1929.
— Tato i všechny následující poznámky pod čarou jsou poznámkami editora,
původní text poznámky pod čarou neobsahuje.
2 Ve strojopise nejasné spojení vět slovem „len“.
33
4. Rodinné zväzky ich tiež neviažu k nim. Ženia sa a vydávajú medzi
sebou, alebo z blízkeho Jersegu, Izgáru, Vermešu. Vyjmúc jeden
prípad.
5. Odnárodňovanie sa ešte dosiaľ rapídne nezjavovalo. Jedine v Havránkovskej
rodine strácame deti v prospech matky-Nemky. V každom
dome hovoria celkom dobre a správne po rumunsky a povojnová generácia
už aj číta a píše.
6. Zvyky svoje si zachovali, ale pribrali k nim aj poniektoré rumunské
obyčaje (svadobné, atď.).
7. Hospodársky sú na stupni asi tom, čo iné národnosti. Od Rumunov
o niečo sa aj lepšie majú. Čo je zásluhou jedine ich pracovitosti.
Pokiaľ im doma každodenný chlieb majetoček nezabezpečuje, rozídu
sa po okolí aj ďalej za prácou, poniektorí až do Rešici.
8. Typ domov je dolnozemský. Ľahko ich poznať: sú bielené na
spodku s čiernym pásom, čo u domov ostatných národností nebadať.
Rodinný život majú usporiadaný, pekný, jednodetstvu ešte nepodľahli
(na okolí je dosť rozšírené). V kroji sa tiež odlišujú aj životosprávou.
Alkoholizmu nepodliehajú. Pritom sú povahy tichej, poddajnej. Ľud
je pobožný, pracovitý a čistotný. Mravne, hoci sú pod účinkom ich
prostredia, predsa len vynikajú. Možno povedať, že Rumunov prevyšujú,
sú na vyššom stupni.
9. V obci niet žiadnych kultúrnych alebo hospodárskych spolkov.
10. Etnicky Slovač neupadá. Snáď, keď aj nebadať očividný vzostup,
úpadku netreba sa ešte obávať v prítomnosti.
11. Školu svoju nemajú. Pre všetkých obyvateľov obce je postavená
pekná, štátna rumunská škola. Pôvodne — ešte hodne pred vojnou
— bola ona slovenskou, rímskokatolíckou cirkevnou, ale si ju oddali
34
štátu, ešte vtedy maďarskému, s podmienkou, že v jednej učebni budú
môcť odbavovať aj bohoslužby. Do prevratu skutočne to aj tak bolo.
Mali tam umiestnený oltár, kazateľňu, prápory atď.
12. Deti v nedostatku slovenskej školy navštevujú teraz štátnu rumunskú,
kde v svojej reči mimo náboženstva iného sa neučia.
13. Spomedzi rumunských učiteľov žiaden slovenčinu neovláda.
14. Hoci v Naďlaku vydali slovenský šlabikár, neužíva sa ho; ako pomôcku
pri vyučovaní náboženstva [ho] neužíva ani ich farár z Jersegu.
15. Ich najpodstatnejšou žiadosťou je dostať slovenského učiteľa a
knižnicu. Časopisy poniektorí by tiež čítali, ale nevedia, kam sa obrátiť
ohľadom tejto veci, potom hmotné prostriedky k tomu sú tiež im
vážnou otázkou.
Chrám by si dali vybudovať. Pozemok, skaly a niečo peňazí už aj
majú, ale to všetko ešte nepostačí, ani s pomocou tamojších Maďarov
a Nemcov, s ktorými cirkevne sú spolu. I táto otázka je pálčivá zvlášť
preto, že rumunské školské úrady nie sú ochotné rešpektovať zmluvu
s maďarským štátom uzavretú a zo školy ich vykazujú a nedovoľujú
im tam umiestniť ani ich bohoslužobné predmety.
Predtým, ešte aj po prevrate, mali učiteľa, Mariusa Wilda, ktorý
slovenčinu ovládal, ale i proti jeho vôli a žiadosti ho preložili do Gataji.
V obecnom výbore Slováka niet, ani starostom sa nemohol tu ešte
žiaden stať.
16. Pomer úradníkov rumunských voči Slovákom nie je zlý. Zjavné
nepriateľstvo nejavia.
17. Patria do rímskokatolíckej cirkvi v Jersegu, ktorej Židovín je
fíliou. Jersegský farár, p. Štefan Gubengiš, ovláda celkom dobre slovenčinu,
a aj preto ho dalo sem biskupstvo. Prichádza do Židovínu
občasne, káže a pochováva po slovensky, tiež aj náboženstvo vyučuje.
35
[18. — chybí]
19. Slovenskej verejnej knižnice nemajú. Z časopisov čítajú Pútnika
a Sv. Rodinu. V tomto roku odobrali 10 kalendárov Pútnika. Mimo
spevníkov a modlitebníkov iných slovenských kníh nemajú ani nečítajú.
20. Slovenskú jubilejnú knižnicu veľmi vďačne by prijal do opatery
p. Ján Šimor, roľník (Berzovia No. 262, România, jud. Caraș-Severin).
Do úvahy by mohol ešte prísť aj p. Fr. Havránek, ktorý je ešte najsčítanejším
človekom, ale rodinu nemá slovenskú, je ponemčená. Pán
Šimor by to však konal tiež dobre. Je Slovákom dobrým, predpláca si
Pútnika a má zakúpenú účastinu spolku Svätého Vojtecha v Trnave.
21. Čítanie pre mládež mohlo by sa posielať na pána Štefana Hraška
(Berzovia, România, jud. Caraș-Severin), asi v desiatich exemplároch.
22. Rádio z tamojších Slovákov žiaden nemá.
2.2 Semlak (Semlac)
Obec je veľmi miešaná, až šesť národností býva v nej. Ináč je pekná,
úhľadná; vidieť, že všeobecne ľud sa má dobre. Polia úrodné, žírne
obrábajú rozumne a usilovne. Akoby jedna národnosť druhú chcela
prevýšiť, tak závodia medzi sebou.
1. Fay, Obcian, Sedláček, Dobrotka, Hruška, Hodáček, Hnušťan, Varga,
Dobrotka, Barila, Suchánsky, Hrivnák, Kocisko, Belán, Siládi,
Kresta, Žido, Udvardi, Kondač, Zapletan, Tiekala, Havran, Hloška,
Zuberec, Jesenka, Lehocký, Plakovič, Mihalec, Daničko, atď.
2. Obec má 5 147 obyvateľov. Z toho je Slovákov 220, Rumunov
2 602, Nemcov 1 800, Maďarov 320, Rusínov 186, Židov 19.
36
3. Nažívanie Slovákov s ostatnými obyvateľmi obce je dobré a pokojné.
4. S Maďarmi a Nemcami sú v rodinnom pomere, ale len v ojedinelých
prípadoch. Neradi sa miešajú. Je to účinok blízkeho Naďlaku.
5. V minulosti sa odnárodňovali, [ale] zachovali sa. K ostatným národnostiam
sa prispôsobovali znalosťou rečí, lebo mimo svojej každý
Slovák hovorí rečou nemeckou, maďarskou a rumunskou. Zjavy nového
odnárodňovania v prospech Rumunov ešte nebadať.
6. Svojských, ráznych zvykov nemajú. V tomto ohľade veľmi badať
účinok iných národností. Mládež spieva maďarské piesne a tančí nemecky.
Pohostenie pri svadbách, krstinách, pohreboch sa deje zvykom
dolnozemským. Prílišnú poverčivosť tiež nebadať.
7. Hospodársky, Nemci a Maďari sú pred nimi. Ale zato i Slovač sa
dobre drží. Mnoho je medzi nimi remeselníkov. Na pripojených obrázkoch3
vidieť dom a hospodárske budovy p. Faya, roľníka, majiteľa 5
katastrálnych jutár poľa.
8. Domy si budujú dľa dolnozemského typu pekne a vkusne upravené.
Majú dve izby, medzi nimi pitvor, ďalej komoru a po prípade
ešte nejaké miestnosti. V izbách majú veľké hlinené pece, ktoré vykurujú
slamou, alebo kukuričím. Čistotu a poriadok vidieť všade. Vnútorné
zariadenie domu je odlišnejšie od nemeckých alebo maďarských
domov. Nažívanie v rodinnom živote je tiež iné: pomer manželky k mužovi
a detí k rodičom. Mužské kroje sú s Nemcami a Maďarmi rovnaké,
ale ženské nie. Tieto sú totožné s naďlackým ženským krojom. Vôbec
Slováci v tejto obci nevedú, ale nie sú ani medzi poslednými. Stoja
asi medzi Nemcami a Maďarmi.
3 Zmíněné fotografie nejsou přílohou strojopisu. Je možné, že se jedná o fotografie
dochované v archivu Náprstkova muzea v Praze ve sbírce Krajanství-Rumunsko,
sign. XXV/1–3.
37
9. V obci majú nemecké kultúrne a hospodárske spolky a rumunský
osvetový spolok, ale účasť Slovákov nie je v nich žiadna. Skorej
majú spojenie s blízkym Naďlakom. (Vyjmúc prípad, kde je Slovák
pokladníkom.)
10. Slovač vzrastá i majetne sa vzmáha, ale pritom mnohí sa rozchádzajú
po svete za chlebom.
11. V obci majú rumunskú štátnu a nemeckú cirkevnú školu. Je
zaujímavá poznámka tamojšieho obecného notára Rumuna, ktorý sa
vyslovil, že najživší záujem o školu javia Slováci. Posudzuje to z toho,
že pri skúške detí väčšina poslucháčstva bola slovenská, kým Rumuni
alebo Nemci nezaujímajú sa o veci natoľko.
12, 13. Slovenské deti musia navštevovať rumunskú školu. Ich učiteľ,
Rumun, nevie po slovensky. Všetky predmety sa učia po rumunsky.
14. Slovenských učebníc nemajú vôbec žiadnych.
15. Jedinou ich túžbou a žiadosťou je škola slovenská, alebo aspoň
vyučovanie slovenčiny na rumunskej škole.
16. Pomer rumunských úradníkov voči Slovákom je dosť dobrý. Slováci
sú trpezlivejší, spokojnejší, preto ich aj podporujú, nakoľko sa
dá.
17. Slováci cirkevne patria do nemeckej evanjelickej cirkvi. Farár
Nemec, slovíčka po slovensky nevie. Keď ho volili za farára, sľúbil
behom 1 roka sa naučiť po slovensky. No odvtedy uplynulo 15 rokov
a posiaľ ešte nevie nič. Keď chcú mať pohreb alebo spoveď vo svojej
materčine, musia sa o výpomoc do Naďlaku obrátiť. O deti sa im nikto
nestará. Pokiaľ nechodia na vyučovania náboženstva v nemeckej reči,
tak i bez toho ostanú.
38
18. Daníčkova rodina má syna lekára, ktorého štát ako jedného z najlepších
na štátne útraty vyslal do Paríža na ďalšie štúdia. Druhý syn
tejže rodiny je vyšším úradníkom pri riaditeľstve štátnych železníc
v Arade. Tretí študuje na vysokej technickej škole, ktorý 1 rok bol
tiež v Paríži na štúdiách. Štvrtý syn je žiakom obchodnej akadémie,
požíva štipendiá od štátu rumunského.
19. Slovenskej verejnej knižnice v obci niet. A slovenských kníh tiež
málo. Najčítanejšie slovenské knihy sú: kalendáre Tranovský, Naďlacký,
potom poniektoré nábož. knihy, ktoré si zaopatria v Naďlaku.
Katolícke rodiny (len niekoľko ich je) ani toho nemajú. Predplácajú
si niektoré naďlacký Slovenský týždenník. Pritom hojnejšie čítajú maďarské
časopisy a knihy, ale aj nemecké a rumunské.
20. Jubilejnú knižnicu ochotne by prevzal do opatery p. Pavel Hrivnák,
obchodník, tiež p. Jozef Fay, roľník.
21. Pre mládež na pokus v 3–4 exemplároch na p. Pavla Hrivnáka,
obchodníka, by sa mohlo posielať čítanie.
22. Rádio spomedzi Slovákov má p. Pavel Hrivnák.
2.3 Pečika (Pecica)
Sú to vlastne dve obce: Ópéčka a Maďarpéčka. Prvá sa teraz menuje
Pečika a tá druhá Rovine. Rozdelenie je skorej rázu politického, keďže
rozhranie dvoch obcí nie je viditeľné. Východná časť obce sa menuje
Pečikou (rumunská) a západná Rovine (maďarská). V prvej je 6 800
Rumunov, 2 106 Maďarov, 243 Slovákov. A v druhej 174 Rumunov,
6 337 Maďarov, 55 Slovákov, 96 Nemcov, 157 Židov, 432 Cigáňov, 11
iných.
39
Pomery Slovákov sú priamo úžasné. Nie z hospodárskeho, ale z národnostného
ohľadu. Odchádzal som s veľmi smutnými dojmami a skúsenosťami.
1. Beliš, Sedlák, Hanobič, Huraj, Juráček, Konrád, Palko, Punda,
Pejko, Imrák, Vojtila, Čepla, Réma, Svist, Daníčko, Závoda, Očko,
Fenič, Majchlič, Bajcura, Cank, Beránek, Dvorák, Haluška, Hanec,
Jančár, Cuper, Kolonič, Lohoza, Predocký, atď.
2. Obidve obce majú 14 411 obyvateľov. Z tých je Slovákov 298, Rumunov
6 974, Maďarov 6 443, Nemcov 96, Židov 157, Cigáňov 432
a iných 11.
3. Nažívanie Slovákov s ostatnými národnosťami je dobré.
4. Pri uzavieraní sňatkov sa miešajú, najmä s Maďarmi. Tieto rodinné
vzťahy sú vždy na úkor Slovače, nakoľko priženený alebo vydatá
sa vždy novému prostrediu prispôsobia a svoju materčinu — ktorá je
beztak už len pamiatkou u nich — zabúdajú a opovrhnú ňou.
5. Slováci v 95 percentách sa už aj odnárodnili v prospech Maďarov
a vo veľmi malom percente v prospech Rumunov. Ku príkladu Brezanovci
boli voľakedy Slováci, dnes už po rumunsky hovoria. Maďari sa
stali: Beránkovci, Gallovci, Hlubinovci, Laurenčíkovci, Urbančokovci,
Valentovci, Vojkovci, Predockovci, Dvorákovci atď. Zjavy nového odnárodňovania
v prospech Rumunov teraz nebadať.
6. Svoje zvyky si už celkom zanedbali. Neodlišujú sa v ničom od svojich
spoluobyvateľov. Kroj, bývanie, životospráva, zábavné obyčaje nie
sú už svojské. Slovenské spevy ako do minulosti patriace spomínajú.
7. Hospodársky nie sú na lepšom než ostatné národnosti. Ba možno
povedať, že čo sa nehnuteľností týka, majú sa chudobnejšie. Ale nahradzujú
si to z druhej stránky. Mnoho je medzi nimi murárov a tesárov.
40
8. Slovenský dom, rodinný život, kroj, životospráva, obyčaje sú tie
isté čo u ostatných národností. O stupni v pomere k iným sa tu nedá
ani hovoriť. Čo minulosť nedokončila, dovŕši to blízka budúcnosť, to
jest: úplné odnárodnenie.
9. Spolkov v obci len maďarských jest: Gazdakör, Iparoskör, Kereskedökör
a Kasino. Toto posledné je rumunsko-maďarské, Slováci sú
hojne zainteresovaní vo všetkých.
10. Etnicky upadávajú. Keď aj vykazuje štatistika 300 Slovákov, ale
je to len mam, lebo rumunskí úradníci aj tých považujú za Slovákov,
ktorí citove, zmýšľaním a skoro už aj rečou nepatria k nám, snáď len
pôvodom.
11. V obci sú štátne rumunské a maďarské školy a jedna srbská
cirkevná. Slovenské deti navštevujú maďarské školy.
12. Slovenskej školy v Pečiky niet, ani predtým nikdy nebolo.
13. Učiteľov je vyše dvadsať, ale žiaden nevie po slovensky.
14. Slovenských učebníc nemajú, ešte ani náboženských.
15. Kultúrnych žiadostí a sťažností niet. Ich snaha na záchranu materčiny
nesmeruje.
16. Úradníci rumunskí voči Slovákom sa chovajú dobre, priateľsky.
Prétor (slúžny z okresného úradu) sa pochvalne a uspokojivo zmienil
o nich a poznamenal medzi iným, že sa teší starosti Československa
o svoje menšiny, lebo v tomto vidí krok k zamedzeniu zbytočného
zväčšovania rasy maďarskej.
41
17. Slováci pečikanskí sú rímskí katolíci. Ako takí patria do maďarskej
rímskokatolíckej cirkvi. Majú svoj pekný, veľký kostol a farára
s kaplanom. Ale ani jeden spomedzi nich nevie slovensky, aj náboženstvo
vyučujú po maďarsky.
18. Dúfalovská rodina má syna inžiniera v Bukurešti. Jančákovci
dali syna na gymnaziálne štúdiá. Iných inteligentov ešte posiaľ odtiaľto
nevyšlo.
19. Verejnej knižnice slovenskej niet. Knihy a noviny čítajú, lenže
maďarské, a nikdy (aspoň v prevažnej väčšine) slovenskej ani nevideli.
Kalendáre, spevníky, modlitebné knihy majú len maďarské. Modlia
sa tiež len po maďarsky.
20. Jubilejná knižnica sotva by tu mala úspechu. Najprv po slovensky
čítať-písať by ich bolo treba naučiť. Ale aj to by išlo ťažko. Sám
správca štátnych maďarských škôl (19-triedna), ktorý je rodom Rumun,
mi vyprával, že sám nabádal Slovákov, aby sa priznali k svojmu
rodu, aby týmto umele zväčšený počet maďarských detí znížil a po
prípade aj slovenskú paralelku bol zriadil, ale nepodarilo sa mu to.
Slováci sa húževnate za Maďarov hlásili.
21. Čítania pre mládež na pokus aspoň v troch exemplároch by sa
mohlo posielať na pána Štefana Sedláka (Pecica č. 141, jud. Arad,
România).
22. Rádio tamojší Slováci nemajú.
Poznámka: Štatistika ľudnatosti tak sa mi zdá, že nie je celkom
presná a správna. V obci Roviné je notárom Rumun, ktorý dosť spoľahlivé
dáta mi dal; ale v Pečiky od notára pôvodom Slováka, od pána
Vrbného (pochádza z Považskej Bystrice, ale už dnes slovíčka slovenského
nezná), [dostal som dáta] veľmi pochybné. Dľa posledného sčítania
ľudu v Pečiky (Péčka) bolo 9 149 obyvateľov, z ktorých Slovákov
42
bolo 249. On však detailoval to nasledovne: Rumuni 6 800, Maďari
2 106 a ostatok iní. Čo však je holou nemožnosťou, lebo v Ópéčky aj
Srbov bude najmenej toľko ako Slovákov, lebo majú kostol a školu
svoju.
Pre istotu som zašiel aj na srbskú faru a školu, ale nikde sa mi
nepošťastilo, lebo ani farára ani učiteľa nebolo doma.
V 21. bode spomínaný p. Štefan Sedlák podľa udania notárskeho
úradu, ale aj iných je ešte najpovedomejším Slovákom. Dopisuje si
s priateľmi na Slovensku a chcel by sa tiež dostať do Československa.
Navštívil som ho aj dvakrát, ale žiaľ, že vždy nadarmo, nezastihol som
ho doma ani raz. Bol to čas najsúrnejších prác: zvážania a mlatby,
ktorá každého gazdu na salaši držala.
2.4 Butín (Butin)
Pekná, úhľadná dedina. Veľmi dobrým dojmom pôsobí na človeka
jej čistota. A hoci som tam bol v lete, keď práve zvážali do dediny
obilie, slamu a iné, predsa jej ulice boli čisté, vymetené. Zďaleka je
pohľad na ňu ako na nejaký háj, plná je stromovín. Pole má dobré,
úrodné. Domy hneď prezradia, že sa tu majú o niečo lepšie. Cestou
idúc, čujem, ako sa pracujúci ľud po slovensky rozpráva. To je potešiteľný
zjav. Pritom kde-tu počuť aj po rumunsky, po srbsky a ešte aj
po nemecky.
1. Čižmár, Červený, Dobál, Fabian, Gašpar, Grňo, Ďurišek, Hučka,
Kováč, Kutlík, Presan, Kučera, Laco, Medovarský, Palík, Pipíš, Varga,
Valentík, Verecký, Plavec, Šomrák, Žibrický, Zeleňák, Ďurčok, Fabrický,
Blahota, Kralovanský, Pilíš, Mazan, atď.
2. Obec má 954 obyvateľov. Z tých je Slovákov 600, Rumunov 150,
Srbov 148, Nemcov 56.
43
3. S Rumunmi nažívajú pomerne dosť dobre. Aj s ostatnými národnosťami.
Nemajú s nimi spory, nedorozumenia a iné.
4. Rodinné vzťahy k ich spoluobyvateľom neviažu ich. Slovenská
deva sa vydá len za Slováka, šuhaj Slovák neberie si ženu inej národnosti.
5. Odnárodňovanie v minulosti nedarilo sa. Pred prevratom pracovala
tu maďarská štátna škola, ale čo sa v škole vykonalo, to doma
a v kostole so svojim „Tranosciusom“4 a Bibliou prekazili. Ale Maďari,
sem sa prisťahovavší, poslovenčeniu podľahli. (Rodiny Juhás,
Gomboš, Berzéti boli maďarské.) Zjavy odnárodňovania v prospech
Rumunov nebadať ešte.
6. Zvyky slovenské si zachovali. V prácach, pri zábavách ostali svojrázny.
Mládež si vyspevuje vo svojej materčine a vždy viac a viac
mizne móda maďarských spevov, ktoré na maďarizačnú snahu upomínajú
z minulosti. Slovenské tance nepoznajú ani tí najstarší. Na
svadbách odriekajú vinše slovenské, po pohrebe sa zídu na kar, štedrovečerné
zvyky — aj na Slovensku všeobecné — verne zachovávajú,
pytačky, povolávanie na svadby svojským spôsobom sa dejú.
7. Priemerne Slováci sú majetnejší než ostatní obyvatelia zeme/obce.
Hospodária rozumne a dobre. Väčšina Rumunov a Srbov bývajúcich
v obci je v službe slovenských gazdov buďto stále, alebo ako sezónni
robotníci. Po prevrate pribudlo niekoľko rodín z Bulharska, ktoré odkúpili
zeme inej národnosti.
8. Domy sa stavajú pekne, úhľadne. Zvonku sú bielené, okolo spodku
s tmavošedým alebo tmavomodrým pásom. Z vnútra často maľované.
Staršie domy kryté sú trsťou, novšie škridlou. Žijú v poriadnom, striezlivom
rodinnom živote. Divých manželov niet. Syn po ženbe oddelí
4 Kancionál Juraje Tranovského (Jiřího Třanovského).
44
sa od otca a žije zvlášť vo svojej domácnosti. Krojom sa nie veľmi
odlišujú od Rumunov a Srbov. Títo napodobňujú Slovákov a idú aj
v iných veciach za nimi. Ku príkladu v spôsobe hospodárenia, vedenia
domácnosti, životospráve, bývania atď.
9. V obci majú jediný spolok, a to „Slovensky kultúrny spolok“. Nateraz
má 50 členov. Do roka 1–2 razy usporiadajú aj divadelné predstavenie.
10. Číselný vzrast Slovákov je badateľný aj pri stálom vysťahovalectve.
Rodiny sú mnohodetné. Jednodetstvu, ktoré na celom okolí sa
vzmáha, ešte posiaľ vzdorujú.
11. V obci je trojtriedna štátna rumunská škola. Deti všetkých štyroch
národností túto navštevujú.
12. Slovenskej školy len mali, ale hodne pred vojnou ju oddali štátu
a od tej doby až do prevratu bola maďarskou.
13. Z učiteľského zboru jedna učiteľka (manželka miestneho ev. farára)
vie po slovensky. Ináč je ona národnosti nemeckej. Avšak táto
vyučuje nižšie ročníky a vyššie učitelia, ktorí slova neznajú po slovensky.
14. Deti slovenských učebníc nemajú vôbec, mimo náboženských.
Náboženstvo sa vyučujú z Lutherovho malého katechizmu, z biblických
historiek (vydané v Békéščabe), z Tranovského „Cithara Sanctorum“
a kralickej Biblie.
15. Keďže sa dietky vo svojej materčine vyučovať nemôžu, priali by
si v prvom rade slovenskej školy. Sami sa o to domáhali už viackrát,
ale vždy márne. Ba evanjelická cirkev na patričnom mieste neraz žiadala
písomne, aby učiteľke povolili aspoň v čítaní-písaní vyučovať slovenské
deti. Ale ani odpovedi sa im nedostalo. Správca tamojšej školy
45
(Rumun) vystupuje natoľko výbojne, že slovenským deťom nedovolí
ani modliť sa po slovensky. Krivdí sa im aj v obecnej samospráve.
Slováka nenechajú voliť za starostu obce a do zastupiteľského zboru
pripustili len 1⁄4 zo Slovákov a z Rumunov skoro 3⁄4.
Radi by dostať pre kultúrny spolok z Československa časopisy za
zľavnenú cenu.
16. Úradníctvo rumunské sa chová voči Slovákom ešte dosť dobre.
17. Slovenská menšina patrí do evanjelickej cirkvi augšpurského vyznania.
Má svoj kostol a peknú faru. Náboženstvo vyučuje farár, pán
Pavel Ponický, po slovensky. Bohoslužby sú tiež slovenské. Farár je
rodom zo Sarvašu, ženatý, vyše 60-ročný. Chystá sa do penzie. Dľa
jeho priznania má od butínskej cirkvi ročne 40 tisíc lejov dôchodku.
18. Mimo farárskej rodiny v Butíne ešte žiadna školovaného inteligenta
svojmu rodu nedala.
19. Slovenská jubilejná knižnica je umiestnená v čitárni slovenského
Kultúrneho spolku. Opatruje ju knihovník spolkový. Spolok pre svoju
potrebu predplatil pätoro novín:
1. Slovenský týždenník (Naďlak),
2. Slovenský týždenník (Bratislava),
3. Déli Hírlap (Timišoara),
4. Realitatea (Bukurešť),
5. Vista de Țară (Bukurešť).
Dve rodiny predplácajú si Evanjelického posla spod Tatier. Iných
časopisov ľud nečíta. Kalendáre mávajú obyčajne z Békéščaby a z Liptovského
Sv. Mikuláša. V nedostatku slovenských kupujú aj maďarské.
Horlivý člen spolku, pán Čižmár, hostinský, pripravuje mládež aj
na divadelné predstavenia, ktoré sú veľmi pekné a dobrý mravný a národný
účinok mávajú. Tento divadelný krúžok účinkuje od roku 1920.
46
20. Jubilejnú knižnicu už dostali (viď bod 19).
21. Čítania pre mládež aspoň v 10 výtlačkoch treba posielať na Slovenský
kultúrny spolok. (Adresa: Societate Culturală Slovacă, Butin
Timișian, judetul Timiș, Romania.)
22. Farár tamojší rádio nemá. Ale prospešnejšie by bolo ho dať
spolku, ktorý týmto by aj členov získal a ľud by vo svojej spolkovej
miestnosti mohol počúvať našu hudbu, spev, prednášky atď.
2.5 Vuková (Vucova)
1. Ďuriš, Šomrák, Horvát, Gallo, Jakab, Chlebčok, Kášaj, Kolárik,
Tomáš, Sanda, Hudec, Čižmár, Párničan, Králik, Čiernik, Beňo, Juhás,
Halgaš, Kňazovič, Žákovič, Salaj, Baláš, Dobrocký, Osténi, Kántor,
Hermec, Jánošík, atď.
2. Slovákov je 600, Rumunov 550.
3. Nažívanie s Rumunmi je pomerne dobré. Národnostné škriepky
a trenice sa nevyskytujú. A keď aj badať utajenú, tlmenú nenávisť
voči Slovákom, tá je zhora, kňazom alebo inými činiteľmi inscenovaná.
Notár je pôvodom Slovák (Mattheides), ale odnárodnený. Zo
stránky tohto krivda sa im nedeje. Pracuje ale všemožným spôsobom
proti nim rumunský farár tamojší, Ciocoi (Čokoj). Pri prevádzaní pozemkovej
reformy mali dostať cirkvi a kultúrne spolky po 10 jutár
pôdy. V plánoch pozemkového komisára po zakročení rumunského
farára sa to všetko v neprospech Slovákov zmenilo. Rumunská cirkev
a kultúrny spolok majú všetko, Slováci nič. Ani cirkev, ani slovenský
spolok a spevokol. Kým tamtí hmotne (cirkev, kultúrne spolky)
vzrastajú, Slováci živoria. Veľká krivda sa im deje aj v školstve. Do
prevratu obidve cirkvi mali svoje školy. V roku 1922 rumunského
učiteľa prevzal štát, školu ale nariadil udržovať obci. U tamojších Rumunov
je rozšírené jednodetstvo. Pred 10 rokmi 550 Rumunov malo
47
ešte 25–28 školopovinných detí, dnes ich už nemajú, len 13. A týmto
niekoľko deťom platí štát učiteľa a obec udržuje školu. Lenže ako? 600
obyvateľov — Slovákov — udržuje svoju cirk. školu a platí svojho cirk.
učiteľa, ale pritom ako obyvatelia musia prispievať aj na rumunskú
školu. Slováci už pred prevratom museli mať školu v poriadku. Rumunskú
z obecných prostriedkov zriadili: vykopali studňu, vystrojili
atď. Teda 1 150 obyvateľov udržuje dve školy, jednu slovenskú pre 60
detí a druhú rumunskú pre 13 detí. Lenže Slováci sami svoju a všetci
spolu dovedna rumunskú. Na Slovákov pripadá 76 percent z celého
nákladu a na Rumunov len 24 percent. Mimo toho Slováci si platia
sami svojho učiteľa a rumunského platí štát.
4. Slováci nie sú v rodinnom pomere s ich spoluobyvateľmi. Prekážajú
tomu rasové, národnostné, rečové, povahové rozdiely, životospráva,
obyčaje, kroj, náboženstvo a vyššia kultúra Slovákov.
5. Odnárodňovanie nebadať ani v najbližšej dobe. Hoci všetci Slováci
vynikajú znalosťou cudzích rečí — súc na to odkázaní — predsa
posiaľ ešte nepodľahli, vzdor terajším i bývalým nepriaznivým pomerom.
Že národne sú dosť povedomí, to jedine kostolu sa môže ďakovať.
6. Zvyky si tiež neopúšťajú. Na krstinách, svadbách, pohreboch,
priadkach a iných príležitostiach zachovávajú svoje obyčaje i povery.
Mládež spieva slovenské spevy, ale tančí „čardáš“.
7. Majetky s Rumunmi majú v rovnakom pomere. Ale hospodársky
stav Slovače sa zlepšuje. Kým pred vojnou boli zadlžení, dnes majú
úspory a kupujú zeme a vinice v cudzích chotároch od Rumunov
a Nemcov.
8. Každý gazda má svoj domček s priestranným dvorom a záhradou.
Spôsob stavania je dolnozemský. Na predku izba, potom pitvor,
ktorý ako kuchyňa slúži, za tým zadná izba, komora, stajňa a kočiareň.
Domy sú čisté, bielené, niekde dľa vkusu gazdinej aj maľovanými
48
kvetmi ozdobované, najmä v príkladnom rodinnom živote. Jednodetstvo
ich ešte neopanovalo, ale už sa k nemu klonia. V poslednej dobe
sa udiali dva prípady ukradnutia dievčat. Je to rumunský zvyk. Ak rodičia
nesúhlasia so ženbou svojho syna, alebo vydaním svojej dievky,
tak mládenec svoju vyvolenú jednoducho ukradne, lenže so súhlasom
ukradenej. Niekoľko dní alebo týždňov žijú niekde v úkryte, až sa
mladý párik vráti domov. Pravda, rodičia už potom musia privoliť.
Prísnou cirkevnou disciplínou sa tento špatný zjav nateraz zamedzil.
Mládenci sa ženia skoro, niektorí už v 15. roku svojho života. Čítať,
písať každý vie. Analfabetov medzi Slovákmi niet. Celkove v mravoch
a vzdelaní prevyšujú Rumunov, sú na vyššom stupni.
9. Hospodárskych spolkov nemajú. Bola tam založená jedna mliekareň,
ale pre nedostatok obchodného ducha zanikla (založená troma
podnikavými ľuďmi). Dnes jestvujú len dva kultúrne spolky: rumunský
a slovenský. Ten prvý má možnosti rozvíjať sa, lebo pozemková
reforma voči nemu bola štedrejšia, pridelila mu 10 kat. jutár ornej
pôdy. Slovenskému spolku ale nič. Práve preto len živorí. Valutárne
rozdiely sú tak veľké, že časopisy naše slovenské predplácať si nemôžu.
A opravdivého vodcu, ktorý by život spolkový vzpružil, nemajú.
10. Pritom všetkom Slováci sú na vzostupe číselne, vzdor vysťahovalectvu
do Severnej Ameriky alebo i do Južnej.
11. V obci sú dve školy. Jedna štátna rumunská a druhá cirkevná
slovenská. Budova slovenskej školy je slušná. Má jednu učebňu, predsieň
a kabinet. S učebnými pomôckami je slabo vystrojená. Žiakovská
knižnica je už od prevratu nedopĺňaná. Učiteľom je Ján Dudáš, rodom
zo Sarvašu, 46-ročný, ženatý, má 6 detí z čiastky už odchovaných.
Ročne má asi 50–60 tisíc lejov platu.
12. V škole sa vyučuje týždenne 12 hodín rumunskému jazyku.
49
13. Poniektoré deti navštevujú rumunskú školu. Aj sám slovenský
učiteľ si tam dal dieťa, aby si osvojilo dokonale rumunčinu. Rumunský
učiteľ slovenskú reč neovláda.
14. V škole užíva sa naďlacký slovenský šlabikár, ďalej štátnym nakladateľstvom
v Bratislave vydávané Vavrouškove čítanky, Lutherov
malý katechizmus, Bežom vydávané biblické historky, Nový Zákon
a Tranovského „Cithara Sanctorum“. Iných učebníc nemajú.
15. Priali by si mať väčšiu knižnicu. Niekoľkozväzková školská a spolková
požiadavkám nevyhovuje. To je málo, nepostačia. Väčší záujem
sa javí o hospodárske knihy a časopisy, ktoré novšie vymoženosti poľnohospodárstva:
chov dobytka, obrábanie zeme, umelé hnojivá a iné
opisujú a objasňujú. Cirkev stojí pred stavbou nového kostola. Terajší
starý, malý a dopukaný nezodpovedá. Na nový potrebovali by aspoň
1 milión lejov a usporených majú len 100 tisíc. Obávajú sa veľkých
tiarch. Avšak potreba súri, dlho nedá na seba čakať, najmä pre neistotu
školy. Učiteľ je len dočasným a chystá sa im preč. Druhého však
nebudú môcť dostať pre úplný nedostatok slovenských učiteľov v Rumunsku.
A týmto by asi zanikla aj slovenská škola, lebo rumunské
úrady by nútili slovenské deti do rumunskej školy, ktorá by mohla
byť rozšírená na dvojtriedku.
Slovenskej menšine sa krivdí aj v samospráve obce. Od prevratu
Slovák starostom nebol, hoci Slováci o niečo aj počtom prevyšujú Rumunov.
Do prevratu richtár bol vždy zamieňavo volený. Začiatkom
novembra r. 1918, keď Srbi boli obsadili Banát, nariadili znovu voliť
aj starostov. Vo Vukovej zvláštnym ich prianím bolo, aby si zvolili
Slováka za starostu. Slováci však, aby doterajší poriadok neporušili,
nechali zvoliť Rumuna dúfajúc v dobromyseľnosť svojich spoluobčanov,
ale veľmi sa sklamali. Po prevzatí impéria rumunskou vládou
bolo prvým ich krokom dosadiť Rumuna zasa za richtára, lebo to tak
svedčí. Na protest Slovákov príprétor (okr. náčelník) písomne ubezpečoval
obec, že v budúcnosti starý poriadok zachovaný bude. Ale to
50
ostalo len na papieri.
Dľa pozemkovej reformy farské a školské pozemky — kde sa to dá
previesť — doplniť treba na 32, patrične 16 kat. jutár. Vo Vukovej rozparcelovali
600 kat. jutár pôdy. Ev. slovenský farár mal do prevedenia
pozemkovej reformy 24 kat. jutár zeme a učiteľ 12. V zmysle zákona
teda im prislúchalo 8 a 4 jutrá. Ale práve opak toho sa stal, lebo im
12 jutár odobrali. Kňaz má dnes 16 a učiteľ 8 jutár. Po tejto krivde
prosili, apelovali, behali až do Bukurešti, vyjednávali aj s patričným
ministrom, ale márne, nápravy niet.
16. Úradníci rumunskí voči jednotlivcom Slovákom zjavne nechovajú
sa nepriateľsky. Tá výbojná, utláčajúca politika nejaví sa proti
jednotlivému občanovi, ale proti menšinovej rase. Chcú, aby ich živel
aj na úkor menšín zosilnel.
17. Cirkev je evanjelická dľa augšpurského vyznania. Kostol v roku
1858 stavaný je chatrný, malý, dopukaný, bez veže. Má 2 1⁄2 kat. jutra
zeme mimo farárskej a učiteľskej. Fara je nová, dobrá, aj škola. Bohoslužby
sa odbavujú len v slovenskej reči. Za bohoslužobné knihy
užívajú kralickú Bibliu, Tranovského spevník „Cithara Sanctorum“
a pohrebný funebrál k tomu istému spevníku zostavený. Náboženstvo
vyučuje farár Ladislav Ponický. Plat má štátom doplnený, dľa
jeho priznania ročite okolo 60 tisíc lejov.
18. Z Vukovej — vyjmúc farárske rodiny, alebo učiteľské — ešte
žiaden inteligent nevyšiel. Deti si ešte aj na remeslá veľmi málo dávajú.
Roľník Ján Kolárik svojho syna, tiež Jána, dá zapísať ešte tohto roku
do štátneho učiteľského ústavu v Timişoare. Je to chudobný človek,
má snáď 2–3 jutrá zeme ornej. Zišlo by sa ho podporovať.
19. Verejnej slovenskej knižnice v obci niet. Školská je malá, má len
niekoľko zväzkov, tiež aj spolková. Knihy radi čítajú, keď sa k nim dostanú.
Viacerí si predplácajú naďlacký „Slovenský týždenník“, „Evan-
51
jelický hlásnik“ z Juhoslávie. Mimo toho kupujú „Tranovského kalendár“
a „Čabiansky kalendár“.
20. Jubilejná knižnica umiestená by mohla byť v miestnosti Vzdelávajúceho
spolku a Spevokolu pri škole v kabinete (cirkvou na tento
cieľ prepustený). Knihovníkom je nateraz Ján Horvát ml., rozumný,
za verejné dobro oduševnený roľník.
21. Čítanie pre mládež tiež na spolok by bolo najlepšie posielať aspoň
v 5 exemplároch.
22. Farár vo Vukovej má svoje vlastné rádio. Učiteľ nie. Ale žiaducejšie
by bolo spolku venovať jeden stroj. Pán farár Ponický sa vyslovil,
že vďačne by naučil niektorého rozumnejšieho člena spolku zachádzať
s rádiom.
2.6 Mokrá (Mocrea)
Vyše 200-ročná hynúca slovenská kolónia. Obec, v ktorej bývajú, je
dosť prítulná. Leží v úpätí vrchu Mocrea (Mokrá), ktoré úbočie je vinicami
vysadené. Pri obci v rozsiahlom parku sa skrýva pekný, starý
kaštieľ baróna Solymossyho, kvôli ktorému sa tunajší Slováci maďarizovali,
vlastne len pred prevratom ich odnárodňovali. Ešte pred 25
rokmi bolo tu 300 Slovákov, dnes ich tu je len 200. Príčinu poklesu
treba hľadať vo veľkom vysťahovalectve. Tesne pred vojnou sa vrátilo
niekoľko rodín, ktoré pred 50–60 rokmi prišli bývať do Mokrej, k svojej
matke do Békéščaby. Iní zasa do Ameriky a veľmi mnohí dávajú
sa do služieb štátnych železníc. Medzitým sa primiešali, usadili medzi
nimi aj maďarské rodiny. V cirkevných otázkach majú hlasy aj okolití
evanjelici, obyčajne Neslováci, ktorí vlastne cirkev tamojšiu nezakladali
a jej jadro netvoria, a týmto sa dostáva bývalá čisto slovenská
cirkev do rázu maďarsko-slovenského. Od roku 1914 je tu stála zmena
farárov. Učiteľa od roku 1922 nemajú. Školu im rumunské úrady zrek-
52
virovali pre rumunskú štátnu školu. Krivdí sa im všade, kde sa len
môže.
1. Albert, Balaj, Čelovský, Klimaj, Kondoroš, Kosť, Harich, Kántor,
Sloboda, Vrbovský, Kvas, Žilínsky, Sýkora, Holúbek, Sedliak, Huršan,
Vician, Kopčák, Majo.
2. V obci je 204 Slovákov a Rumunov asi 1 100–1 200.
3. Nažívanie s Rumunmi je pokojné, dobré.
4. Slovák si nikdy neberie za ženu Rumunku, ale Maďarky áno. Tieto
posledné pochádzajú z blízkeho okolia. V troch prípadoch sa stalo, že
slovenské dievčatá sa vydali do susednej obce za maďarských šuhajov.
5. Jedna rodina sa odnárodnila úplne. Zvala sa predtým Ľavrinec,
dnes Lörinc.
6. Slováci sa pridŕžajú starých zvykov. Rumunom sa neprispôsobujú.
Mládež najviac maďarské spevy spieva. Po prevrate p. farár Žilinský
ich počal učiť na slovenské, lenže k tomu ešte neprivykli. Na svadby
družbovia slovenským vinšom povolávajú. Po pohrebe sa zídu na kar.
V Štedrý večer hlavným jedlom sú makové rezanky, ovocina a orechy.
Jablko v ten večer každý musí prekrojiť. Cudzích, vítaných hosťov
pohostia a vínom svojej úrody ho ponúknu. Poverám príliš nepodliehajú.
7. Hospodársky sa majú lepšie než Rumuni. Gazdujú rozumne a usilovne.
Mnohí majú vinice, poniektorí aj včelária, racionálne, dľa najnovších
spôsobov. Často sa stáva, že zeme odkupujú od Rumunov.
8. Domy stavajú čelom na ulicu, pred ktorými je chodbička. Každá
rodina má dve izby: jedna (predná) čistá a zadná obývaná, medzi tými
53
je pitvor (kuchyňa), ďalej vzadu komora a iné hospodárske budovy.
Popred celým domom dvora [?] je tiež chodba, takzvaný „trnác“.
Žijú v usporiadanom rodinnom živote. Oženeného syna, pokiaľ pracovnej
sily nepotrebujú, oddelia. Ich kroj nie je svojrázny, je obyčajný
a jednoduchý. Vnútorným zariadením a životosprávou sa celkom odlišujú
od Rumunov. Vôbec sú na vyššom stupni.
9. V obci žiadnych spolkov niet, ani rumunských, ani slovenských.
10. V posledných 30 rokoch veľký číselný pokles ukazuje tamojšia
Slovač. Za vojny nebolo ich ani 200. Odvtedy o niečo vzrástli.
11. Svoju školskú budovu majú. Vyučovalo sa v nej do roku 1922.
Vtedy ich opustil učiteľ — prešiel na inú stanicu — a druhého ani
nedostali. Účinkujú tam teraz dvaja rumunskí učitelia.
12. V slovenskej škole sa nevyučuje po slovensky.
13. Rumunskí učitelia, ktorí aj slovenské deti vyučujú, nevedia po
slovensky.
14. Kým p. farár Žilínsky tam účinkoval v rámci náboženských hodín,
vyučoval deti aj slovenčine z učebníc, štátnym nakladateľstvom
v Bratislave vydávaných.
15. Priali by si mať učiteľa vo svojej škole. Lenže v Rumunsku ho
dostať nemôžu a keď by aj, slušný plat mu zabezpečiť nevedia, je ich
málo k tomu a štát cirkevné školy neuznáva za verejné, a preto na
podporu od štátu ani nádeje nemajú.
16. Na rumunských úradníkov sa nežalujú, ich pomer voči Slovákom
je dobrý a znesiteľný.
54
17. Všetci tamojší Slováci patria ku cirkvi evanjelickej a v.5 Majú
kostol, slušnú faru a školu. Táto posledná je už staršia budova, vo
všetkom nevyhovuje. Byt učiteľov je pri škole s tými najnutnejšími
miestnosťami. Terajší ich farár, Pavel Potoček, rodom Čech, nemá
potrebnej kňazskej kvalifikácie. Dľa informácií naďlackého farského
úradu má 3 meštianky a možno že k tomu ešte vysvedčenie Olomouckej
českobratskej diakonskej školy. Od mokranskej cirkvi dostáva do
úžitku 32 kat. jutár zeme, 10 q pšenice, 21 m3 palivového dreva, 1⁄2 kat.
jutra vinice a štoly. Náboženstvo vyučuje on sám v slovenskej reči.
18. Michal Kvas mal syna učiteľa v Horných Zeleniciach (Slovensko),
ale padol vo vojne. Michal Kosť má syna Jána účinkujúceho
v Arade na štátnej priemyselnej škole. Michal Sýkora syna železničného
úradníka v Hoksegu. O. Uhrin [má] synov učiteľov v Békéščabe,
kam pozdejšie celá rodina sa vysťahovala. T. Kováč (presťahoval sa
do Ineu) syna učiteľa v Československu. Gustav Gálik, syn bývalého
farára, je riaditeľom jednej filiálky bankovej v Ineu.
Študovať by si dali deti: Ján Kosť syna 11-ročného Ondreja, Michal
Čelovský syna 12-ročného Michala. Ondrej Sedliak syna 12-ročného
Michala. Tomáš Kováč býva v Ineu, ktorého syn Ladislav študuje
v 3. triede gymnaziálnej. Otec má asi 1 600 lejov mesiačnej penzie.
19. Jubilejnú knižnicu opatruje farár. V zimných mesiacoch čítajú
i knihy. Predplácajú si nasledovné časopisy: Slovenský týždenník (Naďlak),
Evanjelický posol spod Tatier, Lumina Satilor, Aradi Közlöny.
Spomedzi kalendárov si kupujú Tranovský a Naďlacký.
20. Jubilejnú knižnicu už majú, opatruje ju p. farár Potoček.
21. Čítania pre mládež v 5 exemplároch na pána Jána Kosťa (Mocrea,
jud. Arad, România) by sa mohlo posielať.
5 Tj. augšpurského vyznání.
55
22. Rádio prístroj má p. Ján Kosť, dielňu-vedúci v Arade na štátnej
priemyselnej škole, bývajúci ale v Mokrej, ktorý je zároveň aj kurátorom
tamojšej svätej cirkvi.
2.7 Téš (Teș)
Zanedbaná, chudobná obec. Skrytá v uzunkej dolinke, akoby sa stránila
lepšieho života. Slovenská časť dediny hneď pri ceste leží a len
cez ňu sa môžeme dostať do centra obce obývanej Rumunmi. Veru
nie z jediného domku kýva, ba volá chudoba. Snáď spomedzi navštívených
obcí pomerne tu sa majú najbiednejšie. Ale i rečovo je to zle.
Tu nemajú ani svojej školy, ani farára, mnohí nevedia čítať, písať.
A v rodinách veru dosť často počuť maďarsky sa rozprávať.
1. Endrek, Štefan, Pánik, Zavalidruga, Furinda, Blaškovič, Zajac,
Toman, Zelenka, Hanigovský, Gažický, Košár, Kosó, Kríž, Jung, Fajkič,
Janek, Klein, Ďurian, Sabliar, Gavenda, Pisárčik, Mihalík, Chlebčok,
Urban, atď.
2. Slovákov je v obci 201, Rumunov 400.
3. S Rumunmi nažívajú celkom dobre. Niet medzi nimi žiadnych
sporov.
4. Rodinné vzťahy majú aj s inými národnosťami: Nemcami, Maďarmi
a Rumunmi. Mladík alebo devucha sa prižení, vydá a národnostne
zanikne potom. Práve za mojej návštevy sa pátralo po jednom
mladom páre. Slovenský mládenec si zamiloval rumunské dievča, ale
jej rodičia o manželstve ani počuť nechceli. Nuž, pomohli si po rumunskom:
mladica sa dala ukradnúť svojim rytierom a obidvaja ušli
niekam. Celý týždeň ich hľadala rodina, ale ani chýru po nich, mali
dobrý úkryt.
56
5. Odnárodňovanie v prospech Maďarov sa pomaly deje. Aby sa
niekto bol porumunčil, niet na to príkladu. Pri miešaných manželstvách
vždy slovenská stránka strhla so sebou rumunskú. Ináč je to
s Maďarmi. Tam zasa slovenská stránka sa prispôsobovala. V Téši
nie jednu rodinu máme za slovenskú považovanú, ale k vôli matky
sa predsa všetci po maďarsky zhovárajú. Či sa to zastaví v budúcnosti,
nevedieť ešte, ale očakávať sa dá, lebo školy už teraz nezväčšujú
(umele) počet maďarskej menšiny.
6. Čisto slovenských zvykov majú málo. Je to miešaním troch až štyroch
národností. Je zaujímavé, že kradnutie dievčat na spôsob rumunský
aj tu sa počne prevádzať. Mládež aj tu vyspevuje po maďarsky,
ale keď je v práci s Rumunmi dovedna, zaspievajú si aj po rumunsky.
Niečo rázneho, čisto slovenského tu treba hľadať.
7. Majetkove sú za Rumunmi. Toho príčinou je prírastok slovenskej
menšiny. Majetky z minulosti sa nezväčšili (Rumuni už vtedy boli
bohatší) a následkom mnohodetnosti gazdovstvá sa stále delia, parcelujú.
U Rumunov je práve opak toho. Pre jednodetnosť majetky sa
spájajú. V poslednej dobe stali sa prípady, že Slováci odkúpili majetky
Rumunov.
8. Typ domov už prezrádza nemajetnosť slovenskej menšiny. Stavané
sú nižšie a menšie ako inde. Obytné domy nie sú stavané s hospodárskymi
budovami dovedna. Dávnejšie viac rodín žilo v spoločnej
domácnosti. Dnes i v tomto ohľade je zmena. Syn — ak má ešte pri
otcovi bratov a sestry — po ženbe sa oddelí. Keď sa mládenec prižení,
hovoria, že ide na prístavky. Kroj majú iný než Rumuni. Životosprávou
sa tiež odlišujú. Variť vedia lepšie, sú čistotnejší, zariadenie domu
prezrádza vyššie nároky. Vôbec sú na stupni vyššom. Rumuni práve
preto skoro vo všetkom napodobňujú Slovákov, učia sa od nich.
9. Kultúrnych spolkov ani hospodárskych nemajú.
57
10. Číselne vzrastajú, ale rečovo upadávajú.
11. V obci je štátna rumunská škola, ktorú navštevuje 35 slovenských
detí.
12. Slovenskej školy nemajú. Jej postaveniu v minulosti prekážalo
dvojaké vyznanie slovenských obyvateľov. Dnes už ani toľko sa nedá
na to pomyslieť, lebo štát cirkevné školy neuznáva, nepodporuje ich
a sami tak veľké bremeno by neuniesli.
13. Rumunský štátny učiteľ po slovensky nevie. Deti naše však ľahko
mu je vyučovať, pretože tie už dovtedy sa naučia rumunsky.
14. Slovenských učebníc nemajú, ani náboženské. Sú tu celé generácie,
ktoré čítať, písať nevedia, lebo aj maďarská škola, do prevratu
účinkujúca, nebola dávna.
15. Slovenská škola, slovenský učiteľ, to je ich najprednejšou žiadosťou.
Potrebný počet detí majú, len kde vziať učiteľa a ako dostať
školu? Sami sú chudobní, štát im to nedá. Pomaly deti ani to nebudú
vedieť, že čím sú? V rodinách sa rozprávajú slovensko-maďarsky
a v škole zasa rumunsky. A pozemková reforma dosť macošsky zaobchodila
s nimi. Miesto, aby im bola pridelila, ešte aj z toho, čo spoločné
mali, im vzala. Evanjelickej filiálnej cirkvi odobrala 2 kat. jutra
zeme s tým odôvodnením, že keďže nemajú v mieste ani farára, ani
učiteľa, tej zeme ani nepotrebujú.
16. Ináč pomer úradníkov rumunských voči Slovákom je dobrý. Chvália
si starostu Rumuna, že je k Slovákom dobroprajne naklonený.
17. Slováci patria do dvoch cirkví. Väčšina, asi 120 duší, je katolícka
a ostatní sú evanjelici. Katolíci ako fília patria do brestovskej kat. cirkvi.
Aj do kostola chodievajú tam. Do Téšu prichádza farár len pochovávať
a po kolede. O vyučovanie náboženstva detí sa nikto nestará.
58
Evanjelici, ako filiálny zbor, patria do Vukovej. Majú slušnú modlitebnicu
s jedným zvonom. Farár z Vukovej prichádza sem niekoľkokrát
do roka bohoslužby odbaviť, sviatosti prislúžiť a v čas potreby pochovávať.
Náboženstvo evanjelických detí vyučuje tunajší roľník Martin
Chlebčok zadarmo.
18. Sabliarovská rodina mala jediného člena rímskokatolického kňaza
— dekana. Dnes už nežije. Študujúcej mládeže niet, ani prostriedky
by nemali k tomu.
19. Verejnej knižnice v celej obci niet. A najmä slovenskej nie. Sotva
by sa našli čitatelia. Starší nevedia čítať, mladší len po maďarsky
a najmladší po rumunsky. Noviny, knihy nekupujú. Ešte aj slovenský
kalendár je tu zriedkavý.
20. Aby sa jubilejná knižnica mohla umiestiť tuná, bolo by treba ich
naučiť najprv po slovensky čítať, písať.
21. Čítanie pre mládež na pokus by bolo treba najprv poslať. Postačilo
by vo 2 exemplároch na adresu Martin Chlebčok, roľník, Teș, pp.
Brestovaț, judetul Timiș.
22. Rádio spomedzi Slovákov nemá nikto.
Návrh: Za pokus dobre by bolo pre katolíkov i pre evanjelikov poslať
nejaké časopisy (trebárs aj staré) a kalendáre.
2.8 Brestovác (Brestovaț)
Zapadnutá dedina medzi horami v bezprostrednej blízkosti Téša.
Ináč je dosť úhľadnou a zriadenou. Dočuje sa tu človek akejkoľvek
reči, je to celý Babylon. Práve preto časté sú aj trenice, ktoré nie sú
práve k dobru našich Slovákov tichej, mäkkej povahy. S panujúcou
rasou je pokoj, len súveriaci sa hašteria, akoby ani kresťania neboli.
59
A žiaľ, že naša krv, ktorá v rímskokatolickej cirkvi absolútnu väčšinu
má, je ukrivdená. Slzy im vhŕkli v oči, keď som sa rozprával s nimi. Ale
trochu boli aj zdržanliví, akoby sa báli vyliať žiaľ srdca. Nedôverovali.
Zbadal som, báli sa od farára mysliac, že ja, až pôjdem na faru, zradím
ich. Smutno mi bolo, keď som odchádzal stadiaľ.
1. Gál, Vincenc, Svoreň, Juráček, Valenta, Kazimír, Babuška, Haško,
Rozenberk, Patrík, Španielka, Skarba, Králina, Král, Čeman, Hás, Vozárik,
Buliak, Hanuš, atď.
2. Obec je národnostne veľmi miešaná. V celku má 786 obyvateľov.
Z tých je Slovákov 236, Rumunov 347, Nemcov 149, Maďarov 53,
Židov 1. Toto sú číslice úradného sčítania. Tamojší rímskokatolický
farár tvrdí ale, že Slovákov je o hodne menej. No, tvrdenie toto pravde
nezodpovedá.
3. Nažívanie s Rumunmi je pomerne dobré, tým horšie je to s Maďarmi
a Nemcami. Škriepky medzi nimi zapríčinené sú jazykovou otázkou
bohoslužieb. Biskupstvo nariadilo každú tretiu nedeľu slovenské
bohoslužby, hoci patrilo by im viac, ale farár — pôvodom Slovák, ale
duchom odrodený — a učiteľ národnosti nemeckej Maďarom nadŕža
a miesto každej tretej len každá 5.–6. nedeľa býva slovenská. Darmo
žiadajú, prosia, nič nevymodlia.
4. Slováci sú v rodinnom pomere s Nemcami a Maďarmi. Je charakteristické,
že Nemec, ak si vezme Slovenku, sa poslovenčí, ako to
svedčia aj mená nemecké tamojších Slovákov: Rozenberg, Haas, a iné.
5. Odnárodňovanie ani v minulosti sa nedialo rýchlym tempom, vzdor
30-ročnej námahe maďarskej školy. Vtedy ešte žila stará, slovensky
cítiaca generácia, ktorá mimo svojej inú reč sotva znala. Dnešné pokolenie
už ani svojej materčine dobre nerozumie. O čítaní a písaní
slovenskom ani reč. Aj vo výrazoch je veľmi chudobné. Nie je sa čo
60
diviť tomu. V škole sa učili po maďarsky, teraz rumunsky, v kostole
málokedy čujú slovenčinu, na ulici, v živote alebo kdekoľvek len rumunskú
alebo maďarskú reč užívajú a svoju len v najužšej domácnosti.
Časopisy nečítajú, kníh nemajú, prednášky, divadlá alebo kurzy usporiadať
im nemá kto. Smutno, veľmi smutno im kynie budúcnosť. Už
akosi zaváňa vzduch pomalej asimilácie. Len jedno je potešiteľné: tie
slzy a smútok v očiach ich nad prítomnosťou a neznámou im budúcnosťou.
6. Zvyky svoje ešte dosť dobre si zachovali. Pravda v mnohom podliehajú
cudziemu aj tu. Mládež spieva najviac po maďarsky, tančí pri
zvukoch maďarskej hudby, na svadbách odriekajú maďarské vinše. To
sú všetko stopy maďarskej školy.
7. Hospodárske položenie slovenskej menšiny v Brestovci v pomere
k ostatným obyvateľom obce je najlepšie. Svojou húževnatou usilovnosťou
odkupujú zem od ostatných spoluobyvateľov inej národnosti.
Gazdujú dosť rozumne.
8. Rodinný život majú pekný, príkladný. Domy stavajú po spôsobe
tamojšom: od ulice na predku majú izbu prednú, potom nasleduje kuchyňa
a za ňou druhá izba. Maštale a vedľajšie budovy majú obyčajne
vo dvore. Krojom, bývaním, životosprávou sa odlišujú len od Rumunov.
S Nemcami a Maďarmi majú to jednako. Povier málo nájsť medzi
nimi, lekárov v čas potreby vyhľadávajú. Čítať, písať vedia, lenže maďarsky.
Slovenskému textu z mladších ľudí málo rozumejú. Celkove
prevyšujú úroveň Rumunov.
9. V obci účinkujú nemecký spolok „Landwirt“, „Deutscher Bauerverein“
a rumunský „Casa Culturala“. Slováci v nemeckých spolkoch
sú zastúpený v hojnom počte, v rumunskom ale nie.
10. Etnicky sa vzmáhajú, vzrastajú, sú na vzostupe.
61
11. V obci majú dve školy: štátnu rumunskú a rímskokatolickú cirkevnú
nemeckú. Učiteľ ani jednej školy nevie po slovensky. Slovenské
deti podľa nariadenia rumunskú školu musia navštevovať. Slovensky
čítať, písať vôbec nikomu ani nenapadne ich vyučovať. Len jedine tá
reč v domácnostiach ich udržuje ešte ako-tak slovenskosti. Pokiaľ to
pôjde aj naďalej tak, budúca generácia už je stratená.
12. Slovenskej školy v obci niet, ani nebolo nikdy.
13. Učitelia obidvoch škôl, ako je to už aj vyššie podotknuté, nevedia
po slovensky. Slovenský jazyk, čo výpomocný, sa užívať ani nemusí,
keďže Slováci všetci vedia po rumunsky, naučia sa chytro cudzím rečiam,
sú vtipnejší v tomto ohľade než iní.
14. Slovenské učebnice nemajú, nikdy o nich ani neslýchali.
15. Najpálčivejšou otázkou je výchova školská. Priali by si slovenského
učiteľa, ktorý by ich viedol, učil, povzniesol. Sami si poradiť
ani pomôcť nevedia. Slovenské knihy, časopisy by čítali, keby mali,
ale aj to len tí starší, mladší čítajú maďarsky alebo rumunsky. Teda
najprv by ich bolo treba učiť, lebo láska k svojej materčine ešte celkom
nevyhasla. Sťažujú si na farára, že vzdor jeho slovenskému pôvodu
viac nadŕža Nemcom a Maďarom, ktorých je spolu dovedna aj
číselne menej. Pohreby odbavuje ešte v slovenskej reči a pekne, chvália
si to. Ale v kostole je už celkom iný. Slovenské bohoslužby, ktoré
si sami deputáciou vymohli na biskupstve, nedrží v predpísanom čase
a počte, keď si to žiadajú, je z toho zle. Fara, Nemci a Maďari sú proti
nim.
16. Na rumunských úradníkov sa nežalujú. Chovajú sa dosť slušne
a spravodlivo, doposiaľ im nekrivdili.
17. Slováci patria do rímskokatolickej cirkvi, ktorá je slovensko-nemecko-
maďarská. Cirkev má kostol, faru, školu, mimo prvého v dobrom
62
stave. Kostol im puká a hrozí zrútením. Majú ho znovu stavať. Náboženstvo
vyučuje farár, pán Jozef Fabian (pochádza z Ružomberka,
má meno pomaďarčené) údajne v troch rečiach, ale jeho cirkevníci
Slováci to popierajú, lebo — ako to oni hovoria — pri výučbe používa
reči nemeckej a maďarskej za výpomocnú. Dľa jeho vlastného
priznania má ročne 100 tisíc lejov dôchodku.
18. Svoreňovská rodina má syna profesora v Budapešti. Žiaden iný
inteligent odtiaľto ešte nevyšiel. Študujúcu mládež nemajú. Bolo by
treba trochu nahovárania, aby sa niektorá rodina k tomu odhodlala.
19. Slovenskej knižnice v obci niet. Knihy, noviny nečítajú, nanajvýš
maďarské alebo nemecké. Jedine rodina Jozefa Gála si predpláca a číta
časopis náboženského obsahu „Pútnik“. Jediné slovenské knihy, ktoré
sa v domoch nachádzajú, sú modlitebníky a spevníky.
20. Jubilejnú knižnicu do opatery by prijal ochotne pán Jozef Gál.
Žeby bola náležite používaná, nemá nádeje, lebo bolo by treba najprv
učiť slovenčine a slovenskému čítaniu a písaniu.
21. Čítania pre mládež v 5 exemplároch tiež na p. Jozefa Gála (Brestovaț,
jud. Timiș) by sa mohlo posielať.
22. Farár (odrodený) nemá rádio.
2.9 Cipár (Țipar, Szapáryliget)
Pekná, nová kolónia, založená grófom Szapárym. Jej široké, priame
ulice zradzujú jej nedávny vznik. Pôvodne kolonizovaní sem boli len
Slováci, Nemci a Maďari. Dnes už je tu aj niečo Rumunov a iných.
Číselne najsilnejší sú Maďari, ale v skutočnosti, podľa pôvodu, Slovákov
je viac. Len národná neuvedomelosť a odrodilstvo ich zaháňa
do tábora cudzej krvi. Svetová vojna a prevrat boli ich šťastím z národného
hľadiska. Rokom 1919 prestalo sa maďarčiť a neláska, alebo
63
správnejšie istý odpor k rumunčine, vzbudil v nich trocha lásky k svojej
zanedbanej materčine. Nebyť roku 1918, teraz sa rodiaca generácia
by národne úplne bola zanikla. Že je tomu tak, uvediem tu krátky výňatok
z listu jedným mladíkom z Argentíny písaného svojim rodičom
do Cipáru, ktorí v rodinnom kruhu sa rozprávajú len po slovensky (rodina
Nádasi-Vravko). Teda píše (pravda po maďarsky): „Tu nikto sa
ma nepýta, že na 15. marca prečo mám pripnutú červeno-bielo-zelenú
trikolóru, každá národnosť smelo môže vyznávať svoje a nikoho to nebolí,
že sme Maďari a že maďarsky rozprávame.“ Spomedzi navštívených
slovenských obcí ani v jednej som nenašiel toľko pomaďarčených
mien, ako práve tu. No, chvála Bohu to už teraz prestalo, len ľudu
a národnej myšlienke oddaných pracovníkov keby tam bolo a čoskoro
by sa to zmenilo v lepšie a mali by sme tam kolóniu majetnú do 1 000
duší počítajúcu.
1. Štefánik, Branicky, Šoltís, Kolarovsky, Martinček, Kupec, Spišiak,
Kušniarik, Ďurík, Kertai (predtým Križan), Mikľa, Szabados
(predtým Drab), Károli, Bavko, Lipták, Hudec, Rác (predtým Kojnok),
Gazdík, Nádasi (predtým Vravko), Pély, Sareny, Lieskovský,
Kasáni, Kolár, Baláž, Jančík, Ambrozfalvi (predtým Čírik), Apácsi
(predtým Lehotský), Kiseľ, Medeši, Biekil, Ančín, Jánosi (predtým
Kvanič), Majerník, Toth (predtým Ďurík), Ďurko, Šalka, Malatínsky,
Ľavrinec, Hegedüs (predtým Hudec), Petrovský, Holla, Mézes (predtým
Ando), Číčeľ, Šajben, Daňo, Keresztesi (predtým Kršniak), Dubáčik,
Bartík, Bohuš, Perza, Zlovský.
2. Obec má 2 357 obyvateľov. Z toho je Slovákov 792, Maďarov 987,
Nemcov 531, Rumunov 35, Židov 6, Rusov 5, Bulharov 1 (podľa úradného
sčítania). Avšak evanjelikov Slovákov je tam asi 463 duší a katolíkov
aj vyše 500. Teda rozhodne je maďarská rasa zväčšená na úkor
slovenskej.
3. Nažívanie Slovákov s ostatnými národnosťami je dobré.
64
4. Slovač je v rodinnom pomere s Maďarmi a Nemcami, ale prípady
sú dosť zriedkavé.
5. Odnárodňovanie dosť silne pokračovalo v minulosti. Škola štátna,
opatrovňa a notársky úrad boli maďarizátormi nášho ľudu. Katolícka
fara je tiež len od dvadsiatich rokov založená. A evanjelici až po dnes
sú fíliou, takže odnárodňovanie celkom pokojne sa mohlo diať. Preto
i toľkých pomaďarčených mien: úplne odnárodnené rodiny sú: Spišiakovci,
Bavkovci, Šalkovci, Ľavrincovci. Nové odnárodňovanie v prospech
Rumunov nebadať.
6. Svojich zvykov sa pritom všetkom ešte pridŕžajú. Pribrali aj cudzích,
nemeckých, tance, spevy, atď., ale zväčša predsa len slovenské
dolnozemské dominujú.
7. Hospodársky sa majú dobre. Sú na úrovni s Nemcami. Maďari
sa majú o niečo chudobnejšie. Slováci gazdujú rozumne, v prácach sú
usilovní a neúnavní, preto ich majetky vzrastajú.
8. Dom slovenský je typu dolnozemského. Od ulice majú obyčajne
chodbičku. Z vnútra v izbe pri dverách v kúte je veľká hlinená pec, ďalej
postele, stôl, stolky, kasňa alebo skriňa, po stenách obrazy, čistota
je príkladná. Často majú aj vymaľované byty. Kuchyne sú sporákom
opatrené, na slobodnom ohni už nikde nevaria. Vo dvore sú aj hospodárske
budovy, potom záhrada s ovocnými stromami. Mnohí pestujú
tabak, čo je výnosné a dobre sa odplácajúce zamestnanie.
Rodiny sú mnohodetné, žijú usporiadaným, pekným a poriadnym
životom. Výchova dietok je základu mravno-náboženského. Alkoholické
nápoje užívajú mierne; bitky a iné poklesky a výstrednosti sú tam
neobyčajné. Rozvody manželské neznáme. V kroji nezjavujú zvláštnosť.
Je to obyčajný dolnozemský kroj, aký je aj na Békéščabe alebo
na iných slovenských kolóniách. Vo všeobecnosti mravne prevyšujú
ostatné národnosti.
65
9. Slováci kultúrnych spolkov nemajú a hospodárskych tiež nie. Nemci
však svoj Bauerverein a Maďari Gazdakör, v ktorých účasť Slovákov
je nie veľká, držia v hodnej intenzite.
10. Vo všeobecnosti možno povedať, že etnicky sú na vzostupe.
11. V obci sú tri štátne ľudové školy: slovenská, nemecká a maďarská.
Budova slovenskej školy je slušná s dvoma triedami, udržovaná štátom
a pomôckami dostatočne vystrojená. Školskej knižnice niet. Byt pre
učiteľov je v školskej budove. Učitelia:
1. Michal Vaško, 35-ročný, rodom zo Slov. Hervátoviec pri Bardejove,
rodinu nemá, je ovdovelý.
2. Vojtech Kemény, 45-ročný, rodom z Nitry, ženatý, má 4 deti.
Obidvaja učitelia vyučujú v slovenskej reči. Prvý dobrovoľne sa prihlásil
k tomu a druhý — údajne len z úradnej moci bol k tomu donútený.
Rumunské štátne občianstvo u obidvoch je pochybné.
12. Rumunským predmetom je venované týždenne v prvej triede 12
hodín a v druhej 18 hod.
13. Slovenské deti, ktorých je 135, sú vyučované učiteľmi slovenskej
školy.
14. Jediná slovenská učebnica, ktorá sa na škole užíva, je naďlacký
šlabikár.
15. Priali by si časopisy pre založiť sa majúcu čitáreň. Učiteľ M.
Vaško želal by navštíviť kurzy slovenčiny, ľudovýchovné, pedagogické
v Československu.
Sťažujú si na nespravodlivé prevedenie pozemkovej reformy. Slováci
boli obchádzaní pri parceláciách. Podľa zákona farské sekcie majú byť
32jutrové. V Cipári tomu tak aj bolo a predsa rímskokatolickému farárovi
vzali 22 jutrá (ostalo mu 10) a kantorovi odobrali 6 kat. jutár
66
(ostali mu 2). Evanjelická cirkev ani na kňaza, ani na kantora nedostala
nič.
16. Proti Slovákom jednotlivcom rumunskí úradníci sa chovajú dosť
dobre, ich pomer je uspokojivý.
17. Slováci patria do dvoch cirkví: do rímskokatolíckej a evanjelickej.
Rímskokatolická cirkev je slovensko-maďarsko-nemecká. Má pekný
kostol a faru. Funkcie sa odbavujú v troch rečiach, dľa potreby. Kňaz
p. Vincenc Majer pochádza zo Slovenska z Horných Salýb, župa bratislavská.
Je čsl. občanom, má ročne — podľa jeho vlastného doznania
— asi 110 tisíc lejov dôchodku.
Evanjelická cirkev je čisto slovenská. Kňaza nemajú, je len fíliou
naďlackej ev. cirkvi. Pojednáva sa ale, aby patrila k Mokrej, ktorá
je o mnoho bližšie. Majú malú modlitebnicu a iného majetku nie.
Bohoslužby si odbavujú sami, keďže nemajú ani kantora-učiteľa.
Náboženstvo katolických detí vyučuje sám kňaz v materinskej reči
dieťaťa. Evanjelici nemajúc katechétu, každý rodič vyučuje si svoje
deti sám osobne. Pravda je to dosť nedostatočné.
18. Inteligenti z kolónie tejto ešte nepošli. Možno nemal ich kto nabádať
k tomu v minulosti. Dľa zdelenia p. učiteľa Vaška nadaného
syna má Ondrej Ľavrinec a Štefan Jánoci (predtým Evanič), ktorí by
si deti dali na štúdie, pravda len s podporami.
19. Verejná knižnica slovenská, poslaná Národnou radou československou
prostredníctvom nášho vyslanca v Bukurešti, bola ešte v ostatných
dňoch júlových r. 1929 na obecnom notariáte zložená. Ale
mala byť umiestnená v slovenskej škole do opatery p. učiteľa Vaška.
V zime, keď je k tomu čas, radi čítajú. Aj noviny čítajú. Predplácajú
si: Slovenský ľud v 6 exemplároch, Slovenský týždenník (bratislavský)
v 12 exemplároch, Vesnu v 3 exemplároch, Slovenský denník
v 1 exemplári, Slov. včelára v 1 exemplári. Tieto posledné dáta sú
67
veľmi potešiteľné, čo z dosiaľ navštívených osád ani na jednej som
neskúsil.
20. Jubilejná knižnica už ta došla.
21. Čítanie pre mládež asi v 10 výtlačkoch na pána učiteľa Michala
Vaška by sa mohlo posielať, ktorý ako knihovník by to ochotne porozdával.
22. Rádio ani farár, ani učitelia tamojší nemajú.
2.10 Pereg
Bohatá a pekná obec. Leží na úrodnej rovine od železnice a dobrých
ciest dosť ďaleko. Na prvý pohľad by sa zdalo, že je to jednorečová
obec. Obytné domy, kroj, spôsob stavania je celkovo jednotný. Avšak
aj tu mimo rumunských úradníkov sú až tri národnosti. Židov nemajú.
Česi prišli sem asi pred 60 rokmi. Poniektorí ešte po dnes udržujú
rodinné styky s príbuznými v starej vlasti, ba chodia ta aj na návštevy.
Svojou vytrvalou usilovnosťou zbohatli. Jednotliví majú majetky až
5 až 8 miliónov lejov. Sú medzi nimi aj takí, ktorí by sa radi vrátili
kdekoľvek do Republiky a v stave by boli kúpiť majetok i za 1 milión
korún čsl. Pritom všetkom sú dosť skúpi. 300 Čechov, boháčov, nemá
poriadnej školskej budovy a učiteľa si tiež mizerne platia. Rozprával
som sa so 70-ročným starcom, majetným gazdom, ktorý by rád videl
ešte raz Čechy, lenže ten pas mnoho stojí, až 200 lejov, ako sa on
vyslovil.
1. Beran, Kalousek, Král, Boháč, Kobera, Dušek, Španěl, Junek,
Čejka, Bednář, Podávka, Kareta, Vratislav, Podaný, Robáček, Herodes,
Minárik, Moravec, Sentpetr, Ružička, Farago, Motýlka, Dvoráček,
Bobčok.
68
2. Obec má vyše 1 500 obyvateľov. Z tých je Čechov 308, Rusínov
500, Nemcov asi 700 a Rumunov 4.
3. Spolunažívanie týchto národností je dobré, bratské.
4. Česi sa nemiešajú s ich spoluobyvateľmi, vyjmúc jeden prípad,
kde sa Nemka vydala za Čecha.
5. Odnárodnených v prospech Nemcov majú: Podaný, Rezníček. Odnárodňovanie
v prospech inej národnosti v novšej dobe nebadať.
6. Zvyky si zachovali. Pri zábavách, na sviatky, v prácach atď. českými
obyčajmi neopovrhli. Jedine od nemeckých katolíkov prevzali
zvyk vyvárania a vypekania v deň pamiatky posvätenia rímskokatolického
kostola.
7. Hospodársky sú na jednom s Nemcami. Rusíni tvoria chudobnú
časť obyvateľstva, pracujú u Čechov a Nemcov ako sezónni robotníci.
8. Domy si stavajú pekne, poniektorí až s prepychom, taktiež aj
vnútorné zariadenie bytu zradzuje väčšie nároky. Rodiny sú mnohodetné,
majú po 3–6 detí. U Nemcov je to naopak, jednodetnosť ich
ubíja. Gazdiné svoje domácnosti vedú pekne v poriadku. Majú zmysel
pre krásu a sú sporivé, pracovité. K vareniu sa dobre rozumejú. Česi
s Nemcami sú na jednom stupni.
9. V obci žiadnych spolkov niet.
10. Nie sú na úpadku. Dedičstvá podľa českého zvyku nedelia do
krajnosti. Ktorí sa nevedia uplatniť doma, vysťahujú sa, preto číselne
nevzrastajú.
69
11. Majú dve štátne školy: rusínsku a nemeckú a jednu cirkevnú
českú. Česká škola je jednoduchá budova z ubíjanej hliny budovaná
v rozmere 1063 m. Krytá je pálenými črepmi. Osvetlenie nedostatočné.
Stoličky staré, detskému telu neprispôsobené. Učebných pomôcok
nemá, vyjmúc niekoľko obrazov. Knižnice žiakovskej tiež niet.
Pri škole je veľmi skromný byt pre učiteľa, dvor a záhrada je dosť
priestranná. Učebňa je používaná aj za modlitebňu evanjelickej reformovanej
cirkvi českej. Tu je umiestnené aj harmónium a kazateľňa.
Učiteľ: Karol Edmund Farago, evanjelický reformovaný Čech, 22-
ročný, narodený vo Veľkom Središti (župa Temeš), je slobodný. Podľa
svojho priznania má mesačný plat 2 500 lejov.
12. Rumunským predmetom venovaných je 19 hodín týždenne.
13. České deti vyučované sú učiteľom Čechom.
14. V škole užívajú nasledovné učebnice v Československu vydávané:
Ján Pajterík: Prírodoveda, J. Kožíšek: Šlabikár, Müller: Cvičebnica
jazyka českého, čítanky „Ráno“ I., II., III., IV., V. dieľ.
15. Učiteľ im má 15. augusta odísť k vojsku, hľadajú iného, ale nemôžu
dostať. Obávajú sa, že im deti ostanú bez výučby.
Verejnej knižnice českej nemajú, priali by si jednu, tiež aj pre školskú
mládež.
Pre dospelejších, najmä pre mládež, aby sa v materčine cvičili a ju
nezabudli, nejaké dobré časopisy, lebo v nedostatku svojich čítajú
rumunské a nemecké.
Radi by si dali analyzovať pôdu a nevedia, kam sa majú obrátiť.
16. Pomer úradníkov voči českým obyvateľom obce je dosť dobrý.
17. Sú príslušníkmi evanjelickej reformovanej cirkvi. Patria k maďarskému
matkocirkevnému zboru v Maďarskom Peregu. Farár (Maďar)
prichádza len na výročné slávnosti odbaviť bohoslužby. Vtedy sa
70
spieva po česky a káže po maďarsky, keďže inej reči nemá. K pohrebu
si privolávajú naďlackých slovenských ev. a v.6 farárov. Náboženstvo
vyučuje učiteľ K. E. Farago.
18. Ružičkovská rodina má syna lekára v Prahe; Kalouskovská syna
architekta v Arade.
Študentstvo majú Kalouskovci, Čejkovci, Podíkovci, Dúškovci. Kalouskove
deti študujú v Olomouci.
Motýlka má syna nadaného, ale je chudobným človekom, nemá možnosti
ho dať študovať.
19. Majú aj 39zväzkovú knižnicu, ktorá je umiestnená u p. Jaroslava
Kalouska. Knihy čítajú. Z časopisov predplácajú Nový Lid, Slovenský
týždenník, Masarykův lid, Český bratr, Hus, Ružový palouček, Hospodinské
listy, Nový svet, Humoristické listy a rôzne kalendáre.
20. Jubilejnú knižnicu do opatery by prevzal zdarma a veľmi ochotne
p. Jaroslav Kalousek.
21. Čítania pre mládež na p. Jaroslava Kalouska aspoň v 15 exemplároch
by bolo treba posielať. (Adresa: J. Kalousek, Peregul Mare č.
112, România, jud. Arad.)
22. Rádio nemajú. Radi by boli, keby mohli dostať subvencované,
aby po nedeliach poslúchali české kázne.
Poznámka k bodu 15.
Sťažnosti: Pozemková reforma bola voči nim nespravodlivá; na školu
nedostávajú žiadnu subvenciu od štátu alebo od obce. Kým však oni
z obecných prostriedkov prispievajú na štátnu nemeckú a rusínsku,
ktoré nimi považované sú za rumunské, lebo z 24–25 vyučovacích hodín
19 venujú rumunčine. Český učiteľ má pomerne menší plat než
štátni učitelia, preto je aj zmena tu tak častá.
6 Tj. augšpurského vyznání.
71
2.11 Ottlaka (Grăniceri)
V nedostatku času som nenavštívil, ale v Szapáryligeti (Cipari) som
sa dozvedel, že tam Slovákov niet. Je to čisto rumunská obec. Ale
do jej katastru patrila Ottlakapusta, čisto slovenská kolónia, ktorá
pripadla Maďarsku.
2.12 Šajtéň (Șeitin)
Slovákov v obci samej niet, len na salašoch. Prišli ta z Naďlaku
a sú zväčša evanjelici. Dietky si dávajú navyše do naďlackých škôl.
Cirkevne patria tiež do Naďlaku. Zámožnejší sú len v lete na salaši.
2.13 Varšánd (Fazekašvaršánd, Vărșand)
Bývalá kedysi slovenská obec, dnes už úplne pomaďarčená. Najstarší
ešte niečo hovoria po slovensky, ale stredná generácia už vôbec
nie. Školu, bohoslužby majú maďarské. Kňaz, učiteľ slovíčka slovenského
nezná. Nie je to ani potrebné. Ľud úplne podľahol maďarizácii.
Len ich mená svedčia ešte — nakoľko by neboli pomaďarčené —
o pôvode slovenskom. (Ačan, Pataj, Harich, Zeleňák, Sloboda, Varga,
Barta, Faraga atď.)
2.14 Slovenskej odbočke Národnej Rady
Československej v Bratislave
V prílohe zasielam posledné dve správy o našich slov. menšinách
v Rumunsku. Celkove som navštívil 10 obcí, a síce: Péčku, Semlak, Pereg,
Cipár, Mokrú, Butin, Židovin, Vukovú, Téš a Brestovác, z ktorých
ani v jednej niže 200 duší niet. Vo všetkých spolu dovedna býva asi
3 800–4 000 duší. V najsmutnejšom stave sú péčkanskí Slováci, o záchrane
ktorých temer už ani hovoriť sa nedá. Hmotne najlepšie sa
72
majú peregskí Česi a potom Slováci v Cipáru atď. Najchudobnejší
a najzanedbanejší sú v Téši a Židovíne.
Všade najpálčivejšou otázkou je škola. Síce bez nej žiadna obec
nie je, ale čo z toho, keď dieťa matky slovenskej v cudzej reči —
zápasiac s jej ťažkosťami — si osvojuje nákladné prvky vedomostí
a nemá možnosti sa zoznámiť s krásou svojej rodnej reči, keďže ani
láska k nej nie je v ňom vzbudzovaná a vštepovaná.
Slovenskej školy a učiteľa majú len vo Vukovej a v Cipáru. Česi v Peregu
zasa svoju českú. Inde všade rumunské štátne alebo maďarské.
Darmo sa domáhajú svojich mať, pre úplný nedostatok slovenských síl
štát im pomôcť nevie a nemôže. Viďme ich teda ešte raz rad-radom:
1. Péčka. Všetky školopovinné deti navštevujú školy štátne, zväčša
maďarské. Presný počet sa zistiť nedal. Ich kňaz po slovensky nevie.
Slovenských bohoslužieb nemajú, modlia sa maďarsky.
2. Semlak. Školských detí je asi 25, chodia do školy štátnej rumunskej.
Náboženstvo je vyučované v nemčine. Farár, Nemec, slovenčiny
sa nenaučil, hoci verbálne sa k tomu zaviazal. Slov. bohoslužby len
vtedy majú, keď na svoje útraty farára z Naďlaku si povolajú. Modlia
sa vo svojej materčine z „Tranosciusa“, Funebrála a iných modlitebníkov
slovenských.
3. Pereg. Majú svoju cirkevnú školu a českého učiteľa. Učebňa je
používaná i k bohoslužbám. Je dosť vysoká, priestranná, ale nedostatočne
osvetlená a pomôckami slabo vystrojená. Kňaza ne[…]
[na tomto místě strojopisu chybí jedna strana]
[…] faru. Obidve budovy udržujú vo vzornom poriadku. Farár, Pavel
Ponický, rodom Slovák, odbavuje bohoslužby v slovenčine a vyučuje
aj náboženstvo.
7. Židovín. Aj títo len mali svojej školy, teraz je tiež štátna rumunská.
Ich deti vyučuje učiteľ Rumun slovenčinu neznajúci. Patria do
rímskokatolickej cirkvi v Jersegu. Kostol by si chceli vystavať, ale nemajú
k tomu prostriedkov. Farár z Jersegu, Štefan Gubengiš, keď aj
73
neovláda literárnu slovenčinu, ale hovorí v dialekte dobre. V rozhovore
s ním o jubilejných knižniciach pohrozil mi, že pokiaľ to budú
protináboženské alebo kacírske knihy, pôjdu všetky do ohňa.
8. Vuková. 100-ročná vzmáhajúca sa kolónia. Školu a učiteľov majú
od roku 1828. Maďarizačné snahy sa ich nedotkli natoľko, ako bolo to
badať inde. Po appoňovských školských zákonoch vyučovalo sa i tam
po maďarsky, mimo náboženstva všetko, ale trvalého účinku nemalo.
Učitelia pred rokom 1918 užívali značnú štátnu podporu, teraz jej nedostávajú
a cirkevníci sami musia znášať celý osobný a vecný náklad
školy. Školská budova je dosť slušná a fyzikálnymi pomôckami opatrená.
Majú aj slovenskú školskú knižnicu. Školopovinných detí je 60.
Učiteľ Ján Dudáš je 48-ročný, ženatý, Slovák rodom zo Sarvašu.
Cirkev je evanjelická. Majú dosť chatrný kostol. Chcú nový budovať,
ale schádzajú im tiež hmotné prostriedky. Farár Ladislav Ponický,
syn butínskeho farára, je ženatý, mladý; hospodári racionálne, podľa
najnovších spôsobov, čo veľmi dobre účinkuje i na ľud. On vyučuje aj
náboženstvo.
9. Téš. Slováci nemajú svojej školy. Ich deti, počtom asi 35, navštevujú
obecnú rumunskú školu. Učiteľ, Rumun, nevie po slovensky.
Nábožensky patria do dvoch cirkví. Rímskych katolíkov je 120. Patria
ako fília do Brestovca, i do kostola ta chodia. Evanjelikov je 80.
Majú svoju modlitebnicu a sú fíliou Vukovej. O vyučovanie náboženstva
katolíckych detí sa nik nestará, evanjelické vyučuje mladý roľník
pochádzajúci z Vukovej, Martin Chlebčok.
10. Brestovác. Je tiež v úbohom stave. Školy, učiteľa nemá a farára
odrodeného, ktorý v národnom ohľade voči Slovákom je veru — dľa
výpovedí niektorých tamojších Slovákov — neprajný. Detí školopovinných
bude tam do 40, keď aj vyše nie, ktoré navštevujú štátnu
rumunskú a poniektoré cirkevnú nemeckú školu. Učitelia po slovensky
nevedia. Farár Jozef Fabian (meno pomaďarčené), rodom Slovák
(ale odrodený) pochádza z Ružomberka. Cirkev rímskokatolická má
pekný kostol, ale sa puká, preto chystajú sa ho prestavať. Náboženstvo
vyučuje farár, údajne v troch rečiach, ale ľud to popiera.
74
Teda stručne to by bol stav našich menšín v opísaných obciach. Na
základe toho dovoľujem si podať nasledovný návrh:
1. V písomný styk sa dostať:
V Pečike: Štefan Sedlák, čís. domu 141.
V Semlaku: Jozef Faj, čís. domu 382.
V Peregu: Jaroslav Kalousek.
V Cipáru: Michal Vačko, učiteľ.
V Mokrej: Ján Kosť.
V Butine: Slovenský kultúrny spolok (Sotietatea culturala
Slovacă)
V Židovine: Ján Šimor, čís. domu 262, a Štefan Hraško.
Vo Vukovej: Slov. vzdelávajúci spolok, (Ondrej Horvát, čís.
domu 172)
V Téši: Martin Chlebčok a Ján Kováčik. V Brestovci: Jozef
Gál.
2. Na vymenovaných posielať čítanie pre mládež vyjmúc Pereg,
kde Česi bývajú. Do Téšu a Pečike postačili by aj 3–4 výtisky.
3. Poslať jubilejné knižnice do Semlaku, Peregu, Židovinu, Vukovej.
Do Pečike, Téšu a Brestovca odrazu by sa neoplatilo celú
knižnicu poslať, nanajvýš len na pokus niekoľko kníh obsahu
veľmi ľahunkého: rozprávky, povesti, do katolíckych obcí niečo
náboženského obsahu, ku príkladu životopisy svätých, a pre
evanjelikov do Téšu tiež niečo podobného.
4. Poslať v niekoľkých exemplároch naďlacký Slovenský týždenník
do obcí, kde ho ešte nečítajú a nepoznajú.
5. Zorganizovať 4–5 obcí do okrsku a vyslať v zimných mesiacoch
expertov, ktorí by tam riadili kurzy slovenčiny, prednášky, divadlá
atď.
6. Všemožne podporovať mládež tamojšiu, ktorá by za farára alebo
učiteľa vyštudovať chcela.
7. Postarať sa o potrebné učebnice aspoň pre tie školy, kde sa
vyučuje slovensky.
8. Učiteľstvu pôvodu slovenského poslať príručky, knihy odborné,
75
nejaký pedagogický časopis, po prípade aj slovník slovenskomaďarský
a maďarsko-slovenský, aby sa zdokonaľovať mohli a reč
i literatúru našu spoznali.
9. Vyzvať mesačníky slovenské, zvlášť náboženské (Pútnik, Sv. Rodina,
Evanjelický posol spod Tatier, Stráž na Sione), aby venovali
tiež niekoľko čísel na tento cieľ zdarma.
10. Propagovať týždenník „Slovenský ľud“.
11. Nech Matica slovenská posiela každej škole mesačník dorastu
Červeného Kríža „Slniečko“.
12. Zariadiť rádio v Butíne, vo Vukovej a v Cipáru. V tejto poslednej
obci miesto rádia po prípade i bábkové divadlo by postačilo,
ktoré je tiež cenným prostriedkom v ľudovýchove.
Len toľko. Zdá sa mi, že návrh z väčšej časti dá sa uskutočniť a tým
naším roztrateným Slovákom aspoň koľko-toľko sa pomôže a vzbudí sa
v nich viac povedomia slovenského a cit slavianskej spolupatričnosti.
V Novom Klenovci, dňa 30. januára 1930.7
V úplnej úcte
Tomáš Kováč, učiteľ.
7 Jak můžeme vyvodit z předmluvy ve zprávě Granatiera a Třešňáka (1930), autor
Tomáš Kováč ve svém referátu vychází z cesty do pojednávaných obcí, již podnikl
v létě 1929 na popud slovenské odbočky Národní rady československé.
/vynecháno/
Ediční poznámka
Slováci v Rumunsku (1930)
V přípravě textu vycházíme především ze strojopisu „Slováci v Rumunsku.
Zpráva Antona Granatiera a Ladislava Třešňáka o situácii
Slovákov v Rumunsku a to v Nadlacu a v sedmohradskom Rudohorí“,
uloženého v archivu Náprstkova muzea v Praze ve sbírce Krajanství-
Rumunsko, sign. A2. Části textu vyšly též v časopisu Naše zahraničí,
X, 1930, s. 173–177; této verze jsme využili pouze v detailech, při
nejasnostech.
Text strojopisu, v základu slovenský, je v poměrně značné míře
ovlivněn češtinou, pravděpodobně z důvodu spolupráce českého a slovenského
autora anebo proto, že byl ze slovenského diktátu zapisován
rodilým mluvčím češtiny. Strojopis ani časopisecké pasáže neprošly ve
své době zásadnější redakční péčí. Protože pro nás nebylo přijatelné
text edičně zpracovat v jeho hybridní jazykové podobě, a zároveň nebylo
reálné přibližovat jej dobové slovenštině, volíme cestu četných
úprav směrem k současné slovenštině, a to v oblasti slovníku, pravopisu,
slovosledu aj. Tyto jazykové úpravy dále nekomentujeme, nakolik
nemají vliv na věcnou stránku textu.
Osobní a místní jména v textu až na výjimky nestandardizujeme,
neboť jejich proměnlivost odráží absenci standardní psané podoby
slovenských jmen v jinojazyčném prostředí. U méně obvyklých podob
místních jmen přidáváme pod čarou poznámku o jejich častější
slovenské a dnešní rumunské podobě. Dále čtenáře v místopisných
otázkách bihorsko-salajské oblasti Rumunska odkazujeme na Intermezzo
3 knihy R. Ocelák: Reemigranti. Minulost sedmihradských Slováků
a jejich poválečný příchod z Rumunska do ČSR. Rýmařov, 2018.
V zájmu zpřehlednění textu standardizujeme hierarchické číslování
částí. Upravujeme (zčásti odstraňujeme) původní hojné zdůrazňování
169
vlastních jmen a jiných úseků proložením či podtržením.
Správa o Slovákoch v Rumunsku (1930)
Vycházíme ze strojopisu „Zpráva učiteľa Tomáša Kováča z Nového
Klenovca o Slovákoch v Rumunsku“, uloženého v archivu Náprstkova
muzea v Praze ve sbírce Krajanství-Rumunsko, sign. A1. Text strojopisu
nebyl ve své době připraven k vydání; jeho slovenština obsahuje
množství pravopisně a jazykově nestandardních prvků (včetně mnoha
bohemismů) daných zřejmě dlouhodobým životem autora v krajanských
komunitách. Protože naše edice není jazykovědná, nepovažujeme
za potřebné tato specifika zachovávat a text hojně upravujeme
směrem k současné slovenštině, vždy při zachování smyslu sdělení. Za
účelem snadnější srozumitelnosti rozepisujeme zkratky, měníme slovosled,
odhadujeme pravděpodobný smysl nejasných míst. V nadpisech
a adresách doplňujeme k místním jménům rumunskou diakritiku.
Slováci v Rumunsku (1935)
Vycházíme ze strojopisu „Slováci v Rumunsku. Zpráva o návšteve
A. Granatiera a Ladislava Třešňáka v júni 1935“, uloženého v archivu
Náprstkova muzea v Praze ve sbírce Krajanství-Rumunsko, sign.
A3. Na rozdíl od předchozí zprávy Granatiera a Třešňáka se jedná
o čistě slovenský text, který pouze v pravopisném ohledu přizpůsobujeme
dnešku. Doplňujeme hierarchické číslování a upravujeme (redukujeme)
původní textové zdůrazňování proložením/podtržením.
Zpráva o situaci Čechů a Slováků v Rumunsku
a o provedení přesídlovací akce (1949)
Vycházíme ze stejnojmenného strojopisu zprávy, vytvořeného pod
hlavičkou Československé přesídlovací komise v rumunské Oradeji a
uloženého ve dvou kopiích v archivu Náprstkova muzea v Praze, fond
170
Krajanství-Rumunsko, pod sign. A7. V katalogu fondu je tento strojopis
uveden jako dar samého autora Františka Štědronského ze dne
2. 4. 1953. Vzhledem k tomu, že se jedná o zprávu určenou původně
pro vnitřní potřebu, v detailech text jazykově upravujeme se záměrem
konečné publikace. Přizpůsobujeme jej současné pravopisné normě
(kolonisace → kolonizace aj.); rozepisujeme některé zkratky; při zřejmém
záměru korigujeme nelogické či negramatické formulace; zanášíme
ojedinělé rukopisné úpravy přítomné ve výchozím strojopisu. Nesjednocujeme
zcela pravopis místních jmen mezi češtinou a rumunštinou:
zachováváme a doplňujeme rumunskou diakritiku místních jmen
tam, kde je ve strojopisu zřejmá snaha o její zachycení (vyjma București
→ Bukurešť a vyjma česky skloňovaných jmen, např. ve Zlatiți
→ ve Zlatici), zároveň však na jiných místech zachováváme použitou
českou podobu jména (Šinteu aj.). Rumunské termíny „judet“, „comuna“
a „satul“ napříč textem nahrazujeme termíny „župa“, „správní
obec“ a „osada“. Opravujeme jména šlechtických rodů (Zitchy → Zichy
aj.) a ojediněle další věcné chyby (Fr. Urban → R. Urban). Tabulkové
součty v několika případech opravujeme podle uvedených dílčích
počtů, názvy tabulek a sloupců doplňujeme podle věcného smyslu. Dodatky
k aktuální situaci na konci roku 1949, které ve strojopisu následují
za vlastní zprávou, podle smyslu přesouváme na příslušná místa
zprávy a obsažených tabulek. Pro větší přehlednost textu upravujeme
hierarchické číslování a doplňujeme několik podnadpisů. Závěrečnou
tabulku „Místopis sídel Čechů a Slováků v Rumunsku“ přetiskujeme
bez věcné kontroly hierarchických vztahů mezi osadami, správními
obcemi, okresy a župami; doplňujeme běžnější slovenské názvy osad.
171

Medailonky autorů
Anton Granatier (20. 3. 1894 – 6. 2. 1954)
Původem z oravské Krušetnice, čs. legionář v Rusku, poté postupně
učitel, redaktor časopisů Legionár a Nový Svet, tajemník slovenské
odbočky Národní rady československé, tajemník spolku pro postavení
pomníku M. R. Štefánikovi na Bradle, tajemník statistického úřadu,
za 2. sv. války člen ilegální Obrany národa, později člen Demokratické
strany, poslanec a místopředseda Slovenské národní rady.10
Ladislav Třešňák
Úředník (referent zahraničních menšin) slovenské odbočky Národní
rady československé. K jeho osobě není dále nic známo11 a také jeho
autorský podíl na zprávách je ve srovnání s Granatierem nejistý vzhledem
k tomu, že nejsou jím podepsány a že jeho „hlavnou úlohou bolo
fotografovať“.12
Tomáš Kováč
10 Údaje podle článku Ferdinanda Vrábela „Prezident T. G. Masaryk a Bradlo“
(Listy, dvouměsíčník pro kulturu a dialog, 2019, 2, str. 39–40) a knihy J. Juráška
Retrospektíva Slovákov v Poiana Micului 1842–1947 (s. 207). Vrábel v článku
uvádí Granatierovo úmrtí roku 1952, zároveň však zmiňuje jeho místopředsednictví
SNR v letech 1947–1954.
11 Podle Juráškovy knihy, str. 157, byl rovněž legionářem v Rusku, což však na
rozdíl od Granatiera není doloženo záznamem v legionářské databázi Vojenského
historického archivu.
12 Některé fotografie pořízené Třešňákem roku 1929 jsou dochovány v archivu Náprstkova
muzea v Praze, sbírka Krajanství-Rumunsko, především oddíl XXXIV.
173
Učitel působící k r. 1920 ve Vukové,13 k r. 1930 v Novém Klenovci.
Dále není k jeho osobě nic známo.
František Štědronský (1914 – 15. 1. 1964)
V letech 1939–40 autor historických prací katolické orientace, v letech
1945–1950 pracovník Československého ústavu zahraničního, redaktor
časopisu Československý svět, pracovník a následně poslední
předseda Československé přesídlovací komise v Oradeji (1948–1949).
Později knihovník v Teplé u Mariánských Lázní (zřejmě z důvodu politické
nemilosti?) a od r. 1959 pracovník knihovny Náprstkova muzea,
věnoval se krajanským osobnostem a bibliografii krajanských tisků
(zvláště v USA).14 Jeho život byl spojen převážně s pražskou Libocí
a Ruzyní, zemřel tragicky.
13 Petr Kokaisl: Po stopách Slováků ve východní Evropě, Praha: Nostalgie, 2014,
s. 199.
14 Viz rozsáhlou pozůstalost z této doby v archivu Náprstkova muzea, fond František
Štědronský